V malebnej malej dedine žil malý chlapec. Volal sa Janík. Na hlave nosil stále rovnakú čiapku, kolená mal neustále rozbité a ruky vždy špinavé. Ako rástol, naučil sa každému remeslu. Vedel ušiť topánky, opraviť strechu, zasadiť strom, jazdiť s traktorom alebo na koni. Nebolo snáď nič, čo by mu nešlo. Keď už bol dospelý, rozhodol sa, že sa vydá do sveta. Predsa všetko vedel, tak si chcel zarobiť niekde vo svete peniaze, aby sa mal dobre. Janko si vzal veľkú desiatu a šiel tam, kam ho nohy niesli.
Keď prišiel do prvého mesta, neveril svojim očiam, koľko stretol ľudí. Nebolo to ako v jeho dedine. V meste boli trhy, kde každý niečo ponúkal a predával, ľudia sa tam predbiehali, aby čo najviac peňazí zarobili. A tak aj on chcel skúsiť svoje šťastie. Chodil od domu k domu, od človeka k človeku a ponúkal svoje služby. Vždy vymenoval, čo všetko vie a ponúkol sa, že bude pracovať. Ale vždy to dopadlo rovnako.
Pár ľudí mu povedalo, že mu prácu dá, ale keď mu povedali, koľko mu za prácu zaplatí, tak sa Jeník len vysmial: „Tak málo? Tak to u vás pracovať nebudem. To je málo.“ A tak to pokračovalo stále dookola. Ubehol nejaký čas. Janíkovi už došlo jedlo. Nemal kde spať a peniaze tiež nemal. Bol taký slabý, že už nemal ani silu, aby sa vrátil domov. A tak si sám a nešťastný ľahol v lese na mach a sťažoval sa: „Ach jo. Čo som urobil zle. Veď všetko viem. Práce sa nebojím. Ale predsa nebudem pracovať za tak málo peňazí. Nikto mi nedokáže dobre zaplatiť. Nikto si ma dosť nevážil. Lenže teraz nemám ani prácu a ani peniaze. Čo budem robiť?“
„Ja viem, čo by si mohol urobiť.“ Ozval sa slabý hlások. Janko vyskočil a pozeral sa všade okolo seba, kto to hovorí. Začal zdvíhať kamene, prehľadávať mach a rukami šmátrať všade po zemi. Až zrazu spoza papradia sa objavil malý škriatok Bol celý strieborný av tme bol krásne vidieť, bol taký maličký, že sa vliezol Janíkovi do dlane.
„Kto si?“ Spýtal sa Janík. „Som škriatok pomocníček. Ak budeš chcieť, poradím ti. Zajtra ráno si ma vezmi do vrecka a bež sa so mnou do mesta. Budem ti radiť a pomôžem ti, aby si si našiel prácu a mal kde spať .“ Janko bol najskôr prekvapený, ale poradiť chcel, tak súhlasil.
Hneď na druhý deň si vzal škriatka do vrecka a vyrazil do mesta. Prišiel k veľkému mlynárskemu domu a zaklopal naňho. Vyšiel mlynár a Janík mu hneď povedal, čo všetko vie a že by rád uňho pracoval. Mlynár súhlasil a povedal, čo mu za to dá. V tej chvíli sa Janík nadýchol a už chcel povedať, že to neprichádza do úvahy. Že to je málo a že si zaslúži viac. Škriatok to poznal a tak skôr ako stačil niečo Janík povedať uštipol ho vo vrecku do ruky, aby ho zarazil. Vybehol mu pod rukávom až k uchu a niečo mu pošepkal.
Janko sa na mlynára usmial a súhlasil s tým, čo mu ponúkol. Potom niekoľko rokov Janík verne pracoval u mlynára. Prácu mal rád. A za pár mesiacov dokonca dostal aj viac peňazí. Janko sa mal dobre. Mal kde spať, mal čo jesť, mal dosť peňazí a mal prácu, ktorú mal rád.
Čo mu vtedy škriatok poradil? To nikdy nikomu nepovedal. Ale jeho rada pomohla Janíkovi, aby bol skromný a vďačný. A aby pochopil, že všetko príde časom. Že nemôže všetko dostať hneď, ako on chce. Vďaka ale svojej pracovitosti, pekným vlastnostiam a tomu, že si nechal poradiť, dosiahol všetko.
