Alenka bola dievčatko staré asi ako ty. Mala svetlé vlásky s nádhernými kučierkami, čokoládovo hnedé oči a na tvári vždy úsmev. Bolo to milé a dobré dievčatko. Bývala blízko lesa a trávila v ňom veľa času. Veľmi rada pozorovala zvieratká, alebo sa len tak prechádzala a počúvala spievajúce vtáčiky. Práve dnes sa však v lese neprechádzala úplne sama.
Skoro ráno sa lesom tiahla studená hmla. Zvieratká ešte spali, alebo práve vyliezali zo svojich nôr. Začiatkom marca bolo zvyčajne chladno. Alenka si poskakovala po lese a zbierala šišky, ktoré odnášala do krmelca, aby to tam mali srnky pekné. Keď sa zohla po trochu ihličia, zavolal na ňu tenký hlások: „Ahoj Alenka, ako sa dnes máš?“
Alenka sa zľakla. Uskočila do strany a rozhliadala sa okolo seba. Nikoho nevidela. „Tu dole. Pod ihličím. Pozri sa poriadne,“ ozval sa zase hlások. Alenka sa zahľadela pod seba. Pri svojich nohách v hromade pichľavých vetvičiek uvidela malú vílu. Tá na ňu ručkou zamávala a spustila: „Ja som víla z lesa. Pozorujem ťa tu už dlho. Si šikovná a dobrá. Pomáhaš zvieratkám. Ja mám zase kúzelnú moc. Preto by som ti chcela dať odmenu za to, ako sa k lesu správaš. Pozri, mám tu pár vecí.“
Malá víla vytiahla z vrecka obrúsok, obušok, klobúčik a malý mešec. „Tak a to všetko je tvoje. Páči sa, tu máš,“ natiahla ruky víla. „Čo s tým mám robiť?“ hovorí Alenka. „No predsa ich musíš používať. V živote ti môžu veľmi pomôcť. Sú to kúzelné veci. Pozri, ukážem ti ich,“ pokračovala víla a postupne brala jeden predmet za druhým.
Najprv vzala do ruky obrúsok. Rozložila ho na zem a povedala: „Obrúsok, prestri sa.“ Namiesto toho, aby sa na ňom začalo objavovať jedlo, obrúsok sa stočil do ruličky, začal poskakovať okolo a hľadal, koho nezbedného by prehnal. „No to som z toho blázon,“ hovorí víla. Vzala potom do ruky obušok a povedala: „Obušok, z vreca von.“ Obušok síce vyskočil z vreca, ale namiesto toho, aby našiel niekoho zlého a dal mu, čo preto, začal na tráve tancovať a čarovať jedlo. Víla sa nestačila čudovať.
„To nie je možné, tie veci to robia naopak,“ stále krútila hlavou víla z lesa. A to isté sa dialo aj s mešcom a klobúkom. Z klobúka sa sypali peniaze a mešec pomáhal, aby bol človek neviditeľný. Víla z lesa sa zhrozila: „Ja som to pokazila. Kúzelné predmety si vymenili čarovnú moc. Čo ja budem robiť? Všetko som poplietla. Chcela som ťa odmeniť. Pomôcť ti. A teraz to nejde. Ach jaj.“ A zatiaľ čo víla bola nešťastná, Alenka sa len usmievala.
„Ale víla, veď to nevadí. Je od teba pekné, že si ma chcela obdarovať. Budem rada aj za darčeky s popletenou čarovnou mocou. Aspoň sa zasmejem zakaždým, keď ich použijem. A spomeniem si na teba. Vôbec nebuď smutná,“ utešovala Alenka vílu.
„Alenka, ty si taká dobrá. Naozaj. Tu máš všetky čarovné predmety a dúfam, že aj popletené ti pomôžu. Nikdy ti nezabudnem, ako milo si sa ku mne zachovala a nenahnevala si sa na mňa,“ povedala víla a podala dievčatku všetky čarovné predmety. Potom zmizla zase v ihličí. Alenka bola veľmi rada. Darčeky mala vždy po ruke. Nosila ich všade. Naučila sa s nimi čarovať a nikdy nezabudla na milú popletenú vílu z lesa. Dokonca sa jej niekedy zdalo, že ju zahliadla v ihličí.
