V koreni starého stromu bývala malá myška menom Miška. Bola veľmi usilovná – každý deň zbierala semienka, orechy, sušené bobule a nosila ich do svojej nory. Bola však aj veľmi lakomá. So žiadnou myškou sa nepodelila, hoci mala viac jedla, než by sama dokázala zjesť za rok.
„Všetko je moje!“ smiala sa a každé zrniečko si starostlivo schovávala.
Prišla zima a Miška si spokojne sedela v norke. Všetky ostatné myšky sa triasli od hladu, ale Miška jedla a jedla. Deň čo deň. Rástlo jej bruško a zásoby sa pomaly míňali.
Keď sa jar priblížila, Miška zistila, že jej došlo jedlo. No horšie bolo, že keď chcela vyjsť zo svojej nory cez úzku dieru, nevmestila sa von. Jej bruško bolo také veľké, že uviazla!
„Pomóóc!“ pišťala. Ale nikto ju nepočul.
Sedela tam celé dni – slabá, hladná a smutná. Až po čase okolo prešla teta Dorka.
„Miška? Si to ty?“ zvolala. „Čo sa stalo?“
„Zjedla som všetko sama… a teraz nemôžem von,“ priznala so slzami.
Teta Dorka len pokrútila hlavou.
„Lakomosť ťa uväznila, ale hlad ťa možno oslobodí.“
A tak si Miška musela počkať, kým znova neschudla. A keď sa konečne dostala von, sľúbila si, že už nikdy nebude hromadiť všetko len pre seba.
