Marek a Nina tieto prázdniny cestovali do zahraničia. Brat ich mamy, ujo Robo, pozval celú ich rodinu na návštevu k nemu do Škótska. Jój, ako sa len tešili! Škótsko – tam sa predsa ide lietadlom! A čo tam všeličo zažijú! Mama im hovorila, že neďaleko od domu uja Roba a jeho rodiny je jazero, ktoré sa nazýva Loch ness, v ktorom je príšera. Vraj ju tam niektorí ľudia už videli a nepodobala sa na žiadne doteraz známe zvieratko, ktoré deti videli v telke alebo v zoologickej záhrade. Verili, že ho uvidia a preto, aby ho uvideli sa snažili robiť naozaj všetko
. Celé dni po príjazde obchádzali okolo jazera a čakali, kedy sa príšera zjaví. Nezjavilo sa. Iba pár hlúpych kačiek, takých akých majú aj na Slovensku. Marek bol nahnevaný a Nina bola sklamaná. A mama zas nešťastná, lebo deti nechceli chodiť nikde inde k jazeru. Prehovárali ich, nech to vzdajú. Najskôr im povedala, že príšera išla na dovolenku a potom, že vôbec neexistuje. Deti však neustúpili, boli si istý, že tam príšera je. „ Tak si tu teda seďte,“ vykríkla nahnevane, „ja si idem na zmrzlinu! A keď sa vám konečne ukáže, tak že ju pozdravujem! “
A tak deti osameli. Bolo sychravo, nikde žiadnych turistov. Ani nie desať minút po tom, ako odišla sa na jazere začali robiť vlny. Najprv malé, potom väčšie až nakoniec celkom veľké. Nina buchla do Mareka a ten pristúpil k jazeru bližšie. Zrazu sa z jazera vynorila obrovská hlava na dlhom krku. Deti skameneli. Nina chytila Mareka za ruku.
Akoby toho nebolo dosť, príšera ich nielenže naľakala svojím výzorom, ale aj tým, že zrazu prehovorila jasným hlasom. Ba dokonca po slovensky! „ Už som si myslela, že tá vaša mama nikdy neodíde! Toľko som čakala, kým osamiete, aby som sa vám mohla ukázať.“ „ Ty vieš hovoriť?“ spýtal sa Marek. „Ty vieš hovoriť po slovensky?“ spýtala sa Nina. „Samozrejme, že viem hovoriť. Po anglicky samozrejme lepšie. V slovenčine robím ešte chyby. Minulý rok tu padla jednému mužovi do jazera učebnica slovenčiny, tak som si ju vzala a začala som sa učiť. Človeku, teda príšere, už ani nevadí učenie, keď žije v tomto jazere už tristo rokov.“
Tristo rokov?! Deti vyvalili okále. „Ako sa voláš?“ opýtal sa Marek. „ Všetci ma volajú len Lochneská prišera, ale pozor – volám sa Vanesa. Tak by som už bola rada, keby ma tak ľudia aj oslovujú!“ Deti sľúbili, že budú príšeru volať po mene a dali sa s ňou do reči.
Zrazu sa však ozval z ujovho domu mamin hlas. „Deti už aj domov! Začína pršať!“ Marek s Ninou sa rozbehli domov no predtým sľúbili Vanese, že ju na druhý deň prídu opäť pozrieť. Vraj potrebuje vysvetliť niečo zo slovenčiny. „ No tak čo, videli ste ju?“ opýtal sa strýko Robo, žmurkajúc pritom na mamu. „ Ale kdeže,“ zaklamala Nina. „Asi naozaj neexistuje.“
