Volám sa Buddy a som pes. Mám najlepšieho pána na svete, je to chlapec, ktorého volajú Michal. Žijem si spokojne. Mám teplú búdu, veľký dvor, veľa hračiek, veľa jedla a lásku môjho milovaného chlapca. Každý deň ráno síce odíde spolu s rodičmi preč, no poobede sa vždy so mnou hrá.
Hádže mi loptičky, preťahujeme sa lanom, alebo sa naháňame. Keď sú však všetci preč, ja strážim. Nikoho sem nepúšťam. Dobre, možno si občas zdriemnem, hlavne poobede, no vždy spím len na jedno oko. Tým druhým dávam pozor. Dnes som si ako obyčajne ľahol do pelechu a chystal sa oddýchnuť si. Zrazu počujem nejaké zvuky.
Mňau. Mňau. Vyskočil som z pelechu a rozbehol sa k plotu. Naťahoval som krk čo najvyššie, aby som videl, čo sa to tam u susedov deje. A vtom som to zbadal! Mačka! Mačky sú pre nás psov nepriateľom číslo jedna. Viem, že to vy nechápete.
Že my psy vyzeráme vždy ako tie najhoršie! No opak je pravdou! Aj táto tam! Celé dopoludnie sa mi premávala okolo plota. Mňaukala. A provokovala ma. A ja som len štekal a štekal. Keby som mohol, tak ten plot preskočím. No nemôžem. Je veľký a pevný. Robili ho minulý rok. Asi vedeli prečo.
Stál som teda pri plote a štekal. Aj poobede, keď prišiel Michal a jeho rodičia. Nechcel som sa hrať. Nechcel som jesť. Michal bol na mňa nahnevaný. Prišiel večer. A ja som stále na ňu štekal. Lebo ma stále provokovala. Už boli na mňa nahnevaní aj rodičia. A isto aj susedia. Ale nech. Nemali si ju sem dotrepať. Čo tu budeme dvaja? Môže tu byť len jeden pán ulice. A to som ja. Isto mi sem bude chodiť. Ona prelezie plot raz dva. Možno mi dokonca vypije mlieko. Možno ju Michal bude hladkať.
Striehol som na ňu a striehol. Celý ďalší deň, celý týždeň. Celý mesiac. Zase ju počujem. Bežím k bránke a… mne sa asi sníva! Nevidím jednu mačku, ale vidím šesť mačiek. Jednu veľkú, moju starú známu, a päť malých. Je so mnou koniec! Vyhrali nado mnou!
