Jednej pokojnej noci sa malý Petrík, bývajúci s rodinou v malebnom domčeku na okraji lesa, rozhodol pre tajnú výpravu. Svoj odvážny plán prezradil aj svojmu vernému psiemu kamarátovi Bobíkovi.
Než sa vydali von v ústrety dobrodružstvu, vzal si Petrík z chladničky na cestu poriadny kus torty. Bobík sa nadšene olizol a vyskočil z okna. „Ešte že sme na prízemí,” zhodnotil to Petrík a prekĺzol tiež oknom von, kde už na neho nedočkavo čakal jeho psí prieskumník.
Sotva urobili pár krokov k lesu, Petrík navrhol rýchlu tortovú prestávku, aby nabrali silu. Po sladkej hostine sa ponorili do tmavého lesa. Cestu im osvetľovala len baterka a ticho rušilo iba húkanie sovy.
Zrazu sa z konárov ozval hlas: „Čo robíte takto v noci v lese?” spýtala sa ich sova menom Bystrooká. „Sme prieskumníci!” odpovedal hrdo Petrík a posvietil na ňu svetlom. „Máme radi dobrodružstvo.”
Sova sa zamračila a krútila hlavou. „Eh, nesvieť mi do očí! A vôbec, takto neskoro sami v lese? Veď tu číha veľa nebezpečenstiev. Čo by ste robili, keby sa pred vami zjavil medveď? Tí sa neradi nechávajú rušiť a svoje územie si strážia.”
Petrík sa snažil zostať pokojný: „Len nás chceš postrašiť!” povedal odhodlane.
„Ale kdeže,” pokračovala sova vážne. „A nielen medveď. V tomto lese sa potuluje aj svorka hladných vlkov. Takí by sa s vami nemazlili, ani by ste nestihli utiecť!” Petrík sa už trochu začínal báť, aj keď sa snažil nedať nič najavo.
„A to ešte neviete o starom diviakovi,” dodala Bystrooká. „Ten útočí na všetko, čo sa len pohne! Rozbehne sa a vrhne sa na každého, kto mu stojí v ceste.”
Petrík i Bobík si začali živo predstavovať, ako ich taký rozzúrený diviak naháňa medzi stromami. Zrazu ich chuť na dobrodružstvo akosi prešla.
„Mali by sme sa vrátiť domov, Bobík,” vydýchol Petrík. „Mamička a tatko sa o nás určite budú báť. A navyše… došla nám torta.” „Haf!” súhlasil Bobík.
Rýchlo sa vrátili späť do domčeka, Petrík sa prezliekol do pyžama a vkĺzol do postele. „Tu je to predsa len lepšie ako v lese, čo povieš, Bobík?” povedal a pohladil psíka. „Asi sme ešte príliš malí na nočné výpravy.”
„Haf! Haf!” prikývol Bobík.
A tak si obaja uvedomili, že na dobrodružstvá je lepšie počkať na deň. Do lesa sa zatiaľ neodvažovali ani pozrieť.
