Tak ako každý večer, tak ani tento nebol výnimočný. Eliška si čítala knihu o lektvare, na ktorý sa už dlho pripravovala. „Neviem sa dočkať!“ natešene hovorila sestrám čarodejniciam. Sestry na ňu len pozerali a smiali sa, pretože si mysleli, že to nedokáže.
Eliška zbierala bylinky už hádam päť rokov. Bolo to tak písané v recepte. V starej, zaprášenej knihe stálo: „Lístky z harmančeka nechajte lúhovať vo vode päť rokov, korienky koriandru dajte sušiť na tri roky a päť mesiacov,…“ Tú knihu napísala stará čarodejnica Izelda, ktorá vraj vedela všetko na svete. Bolo to však pred dvetisíc rokmi, ale Eliška jej verila. „Neexistuje, že by sa mi tejto lektvar nepodaril,“ uškrnula sa. Zatvorila starú knihu, z ktorej sa hneď navôkol rozleteli častice prachu. Niektoré čarodejnice sa rozkašlali: „Zhasni už to svetlo a choď spať Eliška.“ Nahnevaná odložila knihu na poličku, zhasla a otočila sa chrbtom k stene. „Veď vy ešte uvidíte, keď sa mi to podarí,“ mračila sa. Sníval sa jej sen presne o tom, čo chcela urobiť.
Ráno natešene vstala a nevedela sa dočkať, kedy budú štyri hodiny a štyridsaťštyri minút, aby to fungovalo. Všetko si pripravila na svoj stôl a očami tlačila čas dopredu. Cez obed si všetky sestry čarodejnice sadli za jeden obrovský stôl. Bolo ich tam hádam aj dvadsať. Všetky sa prekrikovali jedna cez druhú, len Eliška sedela potichu. „Nad čím tak premýšľaš, že sa ani nevieš pridať do rozhovoru?“ opýtala sa jej jedna. „Nad tým kúzlom, ktoré dnes idem vyskúšať,“ odpovedala. Čarodejnica sa len začala smiať. Eliška vstala a odišla od stola, boli už dve hodiny a ona chcela byť plne sústredená. Prešla si v knihe ešte raz celý postup, opakovala si ho nahlas, aby na nič nezabudla.
Hodiny odbili štyri hodiny a tridsať minút. Eliška si sadla nad svoj čarovný kotlík, zapálila oheň a začala do neho hádzať všetky pripravené ingrediencie. Niektoré čarodejnice sa prizerali, ale ani jedna neverila, že by Eliške to mohlo vyjsť. „Aká je naivná, toto ešte nikdy nikomu nevyšlo,“ povedala najstaršia z nich. Ako posledný krok zaliala ingrediencie vodou, v ktorej sa lúhoval harmanček. Zobrala si obrovskú varechu a začala odriekať zaklínadlo: „Čáry – máry, hókus – pókus, nech sa tu zjaví náš duch Markus.“ Toto zopakovala trikrát. Pozrela na hodiny, čas ukazoval štyri hodiny a štyridsať minút.
Začala prelievať svoj lektvar do vopred pripravenej nádobky. Pointou celého kúzla bolo hodiť nádobku o zem a vtedy sa má zjaviť duch Markus. Najobávanejší a najsilnejší duch, ktorý dá čarodejnici takú moc, akú mala Izelda. Hodiny ukázali správny čas a Eliška hodila lektvar o zem. Nastalo úplné ticho. Nič sa neudialo. Eliška si smutne povzdychla a ostatné čarodejnice sa jej začali posmievať: „Haha, hovorili sme ti, že to nevyjde.“ Už chcela ísť pre handru, ktorou utrie lektvar, keď tu zrazu začal zo zeme stúpať svetlozelený dym. Bol to duch Markus. „Eliška, ako jediná zo všetkých čarodejníc si ma za tie roky dokázala privolať. Dávam ti všetku moc, ktorú mala Izelda. Narábaj s ňou len v dobrom,“ Markus sa dotkol jej pleca a zmizol.
Eliška v sebe pocítila obrovskú moc. Všetky čarodejnice ostali ticho stáť. „Cítiš sa nejak inak?“ opýtala sa sestra. Eliška sa pousmiala: „Cítim sa úžasne, viem všetko na tomto svete!“ Čarodejnice sa jej ihneď začali vypytovať otázky. Na ktoré mohla odpovedať, na tie odpovedala, ale keď jej vnútorný hlas povedal, nech je ticho, tak mlčala ako hrob.
Nenechajte sa odradiť tým, že niečo nefunguje alebo že sa vám niekto vysmieva. Tí, ktorí sa snažia čo najviac a myslia to vážne, dosiahnu svoje ciele.
