Jazvece Monty a Piškót

Hlboko v lese vo veľkej nore žila rodina jazvecov. Otec jazvec, mama jazvečica a ich dve neposedné krásne mláďatá. Boli to dvaja jazvecí chlapci. Volali sa Monty a Piškót. Obaja boli veľmi dobrí. Pomáhali svojim rodičom so všetkým. Stavali s nimi zložité nory a zháňali potravu po celom lese. Ich rodičia z nich mali veľkú radosť.

Ale Monty a Piškót boli tiež plní energie a stále na niečo mysleli. Radi sa hrali na naháňačku a na schovávačku a boli dobrými priateľmi s ostatnými zvieratkami. Boli to odvážni chlapci a ničoho sa nebáli. Jedného dňa sa však predsa len stalo niečo, čo ich vystrašilo.  

Bolo krásne slnečné popoludnie a Monty a Piškót už mali všetky svoje povinnosti splnené. Rozhodli sa prebehnúť po lese, nájsť veveričky a zahrať si s nimi nejakú hru. Prechádzali sa po lese krížom krážom. Volali na svoje kamarátky, ale nemohli ich nájsť. Tak išli ďalej hlbšie do lesa.

Rozprávka na čítanie - Jazvece Monty a Piškót
Jazvece Monty a Piškót

Po chvíli hľadania Monty zrazu zakričal: „Piškót, počul si to?“ Nie, nič som nepočul.“ Piškót sa naňho nechápavo pozrel. Monty ukázal labkou na ústa a povedal Piškótovi, že má byť ticho a počúvať. Niekoľko sekúnd sa nič nedialo, ale potom to obaja počuli. „Pomóc, pomôžte nám niekto! Prosím!“ ozvalo sa odniekiaľ z diaľky.

Jazvečí chlapci okamžite spoznali, že ich volajú veveričie kamarátky. Neváhali a rozbehli sa za ich hlasom. Preskočili čučoriedkové kríky, odhrnuli ich a vtedy to uvideli. Veveričky spadli do obrovskej jamy, ktorá bola v lese vykopaná. Dieru vykopali pytliaci, aby chytili nejaké zviera. Teraz však do nej spadli dve veveričky a nemohli sa dostať von. Jazvece sa k nim okamžite rozbehli a rozmýšľali, ako veveričky dostať von. Diera bola hlboká a po stranách sa nedalo ničoho chytiť.

Až potom Piškótovi niečo napadlo: „Monty, nájdeme dlhý konár, priviažeme ťa na jeho koniec pevnou trávou a ja ťa spustím dole k veveričkám. Ty im podáš ruku a oni vylezú hore po tebe a po konári.“ 

 Obaja začali hľadať najdlhší konár a najsilnejšiu trávu, ktorú zplietli do lana. Monty si priviazal nohu ku konáru, ale keď sa chcel spustiť dolu, dostal strach. Stál nad dierou, pozeral na uväznené veveričky a úplne ztuhol.

„Piškót, ja sa bojím,“ smutne pozrel na svojho bračeka. „Monty, ja ti verím. Viem, že tá diera je hlboká, ale tiež viem, že to dokážeš. Neboj sa. Strach je normálny, ale cez strach prichádza odvaha,“ snažil sa Piškót Montyho upokojiť.

A tak sa Monty odhodlal. Pozrel sa dolu, zhlboka sa nadýchol a pomaly sa spustil takmer na dno jamy. Pomohol svojim veveričím kamarátkam dostať sa na vrch a potom všetci pomohli vytiahnuť Montyho hore. Spoločne jamu zasypali, aby do nej už nikto nikdy nespadol, a vybrali sa domov.

Keď neskôr večer jazvecí chlapci všetko rozprávali rodičom, tí neverili vlastným ušiam. Boli na seba hrdí. Odvtedy Monty nikdy nezabudol, že strach je normálny a že sa zaň nemusí hanbiť. A tiež vedel, že cez strach prichádza odvaha.

4.7/5 - (80 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *