V lesoch žijú zvieratká a rastú tam stromy aj huby. V lese môžeme nájsť lesné plody ako napríklad čučoriedky a jahôdky. Ja poznám ale les, kde nebývali vždy len zvieratá. Do toho lesa sa každý bál chodiť. Bol čierny, hlboký a veľa ľudí hovorilo, že je začarovaný. V tomto lese totiž bývali lúpežníci. Každého, kto sa len opovážil prejsť týmto lesom, okradli. Nikto nevie, kde presne bývali a nikto ani nevie, koľko ich bolo. Všetci ale z nich mali veľký strach.
Kúsok od toho lesa v blízkej dedine bývalo odvážne dievča. Volala sa Johanka. Nemala rada nespravodlivosť a ničoho sa nebála. A keď hovorím ničoho, tak tým myslím ani nikoho. Takže ani zlých lúpežníkov čo žili v lese. Johanke sa nepáčilo, že sa ľudia boja chodiť do lesa. Nemôžu sa tam natrhať čučoriedky, jej kamaráti sa tam nemohli hrať a jej rodičia tam ani nechceli ísť na hríby. Tak sa rozhodla, že s tým niečo urobí. Lúpežníkov skúsi nájsť a zistiť, prečo to vlastne robia.
Vydala sa teda do lesa. Keď už bola v lese dosť hlboko skúsila zavolať: „Hej! Lúpežníci, kde ste! Ja sa vás nebojím a chcem s vami hovoriť.“ Dlho sa nič nedialo. Ale Johanka sa nevzdala a volala ďalej. Po nejakej dobe sa začali hýbať vetvy na stromoch a posúvať kríky, ako by boli živé. Zrazu sa pred Johankou objavilo sedem lúpežníkov. Všetci boli špinaví, smrdeli, boli strapatí a mali v rukách rôzne pušky a nože, na sebe mali nejaké handry, ani nešlo povedať, či to bolo oblečenie.
Kapitán lúpežníkov sa pred Johanku postavil a povedal: „Tak ty sa nás nebojíš? Taký drobček? Môžeme ťa olúpiť a zviazať tu niekde k stromu.“ Johanka sa len usmiala. „A čo by ste z toho mali? Nemám, čo by ste mi vzali. Som predsa malé dievča. Peniaze nemám ani nič iné. A báť sa vás? Ja nemám strach z nikoho. Skôr som vám prišla povedať, nech toho okamžite necháte. Ľudí sa bojí chodiť do lesa. A on nie je len váš.“
Lúpežníci najskôr boli zaskočení, že sa ich nebojí také malé dievča, ale potom sa začali neskutočne smiať. „Tak ty nám budeš hovoriť, čo máme robiť?“ So smiechom na nej zdvihol hlas jeden z lúpežníkov. „To nie, to by som si nedovolila. Len vám chcem poradiť.“ Odvetila Johanka. Keď ale videla, že po dobrom to nejde a že z nej lúpežníci majú len srandu, zamyslela sa a skúsila to inak. „Chápem, prečo lúpite. Nemáte peniaze a potrebujete ich ako každý. Ale ja poznám iný spôsob, ako sa dostať k peniazom. A ešte k oveľa viac peniazom.“
Potom sa chvíľu odmlčala a lúpežníci spozorneli. Po chvíli pokračovala: „To by ste ale nezvládli. Na to určite nemáte. Tak nič. Ja zase pôjdem.“ Lúpežníci sa na nej vrhli, chytili ju a jeden cez druhého na nej začali pokrikovať: „Čo máme urobiť? My zvládneme všetko. Tak rýchlo povedz, ako získame viac peňazí?“
Johanka sa usmiala a povedala: „V prvom rade sa musíte okúpať. Potom sa učesať a obliecť do lepších šiat a hlavne čistých. Až toto urobíte, zídeme sa zajtra tu na tomto mieste a uvidíme či ste dosť silní, aby ste zvládli, čo vám poviem.“ Potom Johanka odišla.
Lúpežníci sa nemohli dočkať peňazí a tak urobili všetko, čo im Johanka povedala. Na ďalší deň ich čakala na rovnakom mieste. Nebola tam ale Johanka sama. Stáli tam s ňou dvaja muži s pílami a sekerami. Boli to drevorubači z jej dediny. Keď sa tam objavili lúpežníci, Johanka neverila svojim očiam. Vyzerali úplne inak. Boli čistí, umytí aj učesaní. Drevorubači ukázali lúpežníkom, ako zaobchádzať s nástrojmi a čo s nimi robiť. Ako kosiť a rezať drevo a kam ho skladať.
Johanka sa len usmiala a ešte lúpežníkov podpichla: „Tak schválne, či toto zvládnete.“ Lúpežníci sa dali do práce. Chceli ukázať, akú majú silu. Keď bola práca hotová, drevorubači lúpežníkom dali toľko peňazí, že sa im o tom mohlo len zdať. Celí šťastní sa hneď dohovárali na ďalšiu prácu.
Odvtedy sa už do lesa nikto nebojí. Lúpežníci tam stále bývajú, ale už nikoho neokrádajú. Johanka im ukázala, že sú aj lepšie činnosti za ktoré dostanú peniaze. A ešte k tomu môžu ukázať, akú majú veľkú silu.
