V krásnej drevenej chalúpke pri lese žil chlapec, ktorý sa volal Tadeáš. V domčeku býval so svojimi rodičmi. Vyzeral ako pekný nezbedník a tiež to nezbedník bol. Neposedel ani minútu na jednom mieste. Nikdy nedokázal sedieť na stoličke a na chvíľu dávať pozor. Nohy sa mu hneď začali pohupovať, očami brúsil po celej miestnosti a večne premýšľal, na čo by siahol a čo by urobil. Prsty ho začali brnieť, akoby chceli niekam utiecť, a celý sa vrtel, akoby ho štiepali blchy. Tadeáš bol jednoducho neposedný.
Hneď ako ráno vstal, vzal si do ruky raňajky a utekal do lesa. Celý deň sa v ňom preháňal, zbieral šišky, lezil po stromoch a dopĺňal jedlo do krmelca. Les mal veľmi rád. Mohol tu byť sám sebou. Mal rád aj zvieratá a snažil sa im stále nejako pomáhať. Lenže nevedel, že aj v lese naňho môže číhať nebezpečenstvo.
Raz zostal Tadeáš v lese príliš dlho. Nevšimol si, že sa stmieva. Slniečko prestalo hriať a Tadeáša ofukoval chladný vánok. Začala mu byť zima, a tak sa prikrčil k stromu a rukami si zahrieval paže a nohy. Už sa pomaly dvíhal, že pôjde domov, keď vtom pred ním zasvietila iskra a niečo prasklo. Z ničoho nič sa pred ním ukázal čert. Bol bacuľatý, chvost mu žmurkal do všetkých strán a bol úplne čierny. Len jeho biele zuby mu svietili. Všade okolo neho to smrdelo ohňom.
Tadeáš vyskočil na nohy a odvážne sa spýtal: „Kto si? A čo chceš?“ Čertík sa potuteľne usmial a odpovedal: „Tadeáš, neboj sa. Ja som čert Luciáš. Prišiel som ti pomôcť. Vidím, že je ti zima, a tak som ti chcel pomôcť s ohňom. Pri ňom sa pekne zahreješ a bude ti dobre. Drevá máš tu dosť a iskru na zapálenie ti dám ja.“
Tadeáš chvíľu premýšľal. Zima mu bola veľká, to je pravda. Ale aj keď to bol nezbedník, vedel, čo sa má a nemá robiť. A oheň v lese je nebezpečný. Ten sa zakladať nesmie. „Ďakujem ti, čerte, že mi chceš pomôcť, ale oheň nepotrebujem. V lese sa žiadny oheň robiť nesmie.“ Luciáš ešte chvíľu Tadeáša prehováral. Lákal ho na to, aké by to bolo príjemné a ako teplúčko by mu bolo, že stačí len pár drievok a bude mu dobre. A že sa určite nič nestane.
Tadeáš ale pomyslel na svojich kamarátov zvieratká, ktorým by sa mohlo niečo stať, keby založil oheň. Teplo by mu síce bolo, ale oheň v lese je jednoducho nebezpečný. „Nie, Luciáš, prestaň, ja oheň v lese robiť nebudem! To sa nerobí.“ Povedal rozhodne Tadeáš. Luciáš sa zarazil. Myslel si, že Tadeáša prehovorí. Bol to totiž čert, ktorý navádzal ľudí, aby urobili niečo zlé. Potom si ich mohol odniesť so sebou do pekla na nejaký čas do služby. Tadeáša si ale odniesť nemohol. Luciášovi neostávalo nič iné, len sa s Tadeášom rozlúčiť.
Keď večer Tadeáš ležal v posteli a premýšľal nad tým, čo sa mu dnes prihodilo, mal zo seba radosť. Vedel, že sa zachoval správne. V okamihu, keď zaspával, počul ťukanie na parapet pri okne. Potichu ho otvoril a tam stáli veveričky. Vo vyrezanej drevenej miske mu dávali hromadu lesného ovocia. K oknu prileteli aj vtáčiky a štebotali: „To si myslíš, že si neohrozil náš les nejakým ohňom a že si sa nenechal na to zlákať. Tešíme sa na teba zajtra. Dobrú noc, kamarát.“ Tadeáš si misku vzal, poďakoval a zaspával spokojnejšie ako kedykoľvek predtým.
