Po zime prichádza jar. Tráva sa začína zelenať. Na lúkach začínajú pučať farebné kvety. Zvieratá sa začínajú prebúdzať zo zimného spánku. Húfy vtákov prilietajú späť z našich teplých krajín. Slnko hreje a všade je teplejšie. Niekedy našu krajinu pokropí neočakávaný teplý jarný dážď. Keď prší a svieti slnko, na oblohe sa objaví niečo krásne a farebné. Viete čo? Je to dúha. Nikto nikdy nevidel jej začiatok ani koniec. Nikto nevie, ako sa sem dostala. Ale ja poznám príbeh malého dievčatka, ktoré objavilo kúzlo dúhy.
Jedno popoludnie pred časom sa malá Niki hrala na krásnej rozkvitnutej lúke. Plietla veniec z kvetov, keď na ňu zrazu spadlo niekoľko kvapiek. Čoskoro sa spustil jarný dážď. Ale pretože slnko stále svietilo, na oblohe sa začala objavovať dúha. Niki sledovala, ako sa sfarbuje do nádherných farieb a rastie po celej oblohe. Chcela zistiť, kde sa to začalo. Tak sa vybrala tam, kde sa dúha začínala.
Vydala sa na koniec lúky cez veľký kopec. Po chvíli si všimla niečo zvláštne. V diaľke za veľkými skalami sa čosi zablyslo. Mihotavé svetlo sa rýchlo pohybovalo sem a tam. Keď Niki prišla bližšie, aby sa pozrela, čo to je, uvidela vílu. Bola maličká a celá v dúhových farbách. V oboch rukách pevne držala zrkadlo a mierila ním na slnko. A keď pršalo, odraz v jej zrkadle vytvoril dúhu. Víla musela dobre zamieriť zrkadlo a bolo vidieť, že v daždi nebolo ľahké udržať ho na slnku. Keď dážď zosilnel, bolo to pre vílu ešte ťažšie.
Niki chcela pomôcť víle. Neváhala a rozbehla sa k nej. Kľakla si vedľa nej, rukami chytila zrkadlo a pomohla jej ho z celej sily udržať. Víla sa najprv bála, ale keď videla, že jej Niki pomáha, nechala ju. Keď prestalo pršať a dúha pomaly zmizla, víla sa len čudovala. „Kto si a prečo si mi pomohla?“ Spýtala sa. „Ja som Niki. Videla som dúhu a veľmi sa mi páči. Chcela som vidieť jej začiatok a to, odkiaľ pochádza. Potom som ťa videla, ako držíš zrkadlo a odrážajú sa od neho tie nádherné dúhové farby. Videl som, že to nie je ľahké, a chcel som ti pomôcť.“ Ale ako to, že ťa zrkadlo nespálilo? Veď je to len pre víly?“ Malá dúhová víla sa stále čudovala. V tej chvíli sa zrkadlo rozsvietilo a odpovedalo samo: „Videlo som, že Niki je pekná. Že nechcela ublížiť tebe ani mne. Pretože chcela len pomôcť. Tak som ju nechalo, aby to urobila a nespálila si ruky. Dokonca aj medzi ľuďmi, milá víla, sú ľudia s dobrým srdcom. Víla a Niki sa na seba usmiali. Boli radi, že sa stretli. Dohodli sa, že keď Niki nabudúce uvidí dúhu a bude nablízku, pobeží víle opäť pomôcť. Na oplátku víla začala Niki dôverovať a zverila jej tajomstvá z vílinho dúhového sveta. Stali sa priateľmi a len oni vedeli o kúzle dúhy.
