Po zime prichádza jar. Tráva sa začína zelenať. Na lúkach začínajú pučať pestrofarebné kvety. Zvieratá sa začínajú prebúdzať zo zimného spánku. Húfy vtákov sa vracajú k nám z teplých krajín. Slnko začína viac hriať a všade je teplejšie. Niekedy našu krajinu zmáča nečakaný teplý jarný dážď. Keď prší a svieti slnko, na oblohe sa objaví niečo krásne a farebné. Vieš čo? Správne, je to dúha. Nikto nikdy nevidel jej začiatok ani koniec. Nikto nevie, ako tu vznikla. Ja však poznám príbeh malého dievčatka, ktoré objavilo čaro dúhy.
Jedného popoludnia, pred nejakým časom, sa malá Niki hrala na nádhernej rozkvitnutej lúke. Pletla si veniec z kvetov, keď na ňu zrazu spadlo niekoľko kvapiek. Onedlho sa spustil jarný dážď. Keďže však stále svietilo slnko, na oblohe sa začala objavovať dúha. Niki sledovala, ako sa zafarbuje krásnymi farbami a rozrastá sa po celej oblohe. Chcela zistiť, kde je jej začiatok. Išla teda na miesto, kde sa dúha začínala.
Išla na koniec lúky cez veľký kopec. Po chvíli zbadala niečo zvláštne. V diaľke za veľkými skalami sa niečo lesklo. Mihotavé svetlo sa rýchlo pohybovalo sem a tam. Keď Niki prišla bližšie, aby sa pozrela, čo to je, uvidela vílu. Bola maličká a celá v dúhových farbách. V oboch rukách pevne držala zrkadlo a mierila ním na slnko. A keď pršalo, odraz od jej zrkadla vytvoril dúhu.
Víla musela zrkadlo dobre zamieriť a bolo tiež zrejmé, že nie je ľahké udržať ho na slnku a v daždi. Keď dážď zosilnel, bolo to pre vílu ešte ťažšie.
Niki chcela víle pomôcť. Neváhala a rozbehla sa k nej. Kľakla si vedľa nej, chytila jej zrkadlo rukami a z celej sily jej ho pomohla udržať. Víla sa najprv zľakla, ale keď videla, že jej Niki pomáha, dovolila jej to. Keď prestalo pršať a dúha pomaly zmizla, víla sa len čudovala. „Kto si a prečo si mi pomohla?“ Spýtala sa. „Ja som Niki. Videla som dúhu a veľmi sa mi páči. Chcela som vidieť jej začiatok a odkiaľ sa vzala. Potom som ťa videla, ako držíš zrkadlo a odrážaš od neho tie krásne dúhové farby. Videla som, že to nie je ľahké, a chcela som ti pomôcť.“ Niki odpovedala. „Ale ako to, že ťa to zrkadlo nespálilo. Veď je vyrobené len pre víly?“ Malá dúhová víla sa stále čudovala. V tej chvíli sa zrkadlo rozsvietilo a samo odpovedalo: “ Videlo som, že je na Niki milá. Že nechcela ublížiť tebe ani mne. Pretože chcela len pomôcť. Tak som ju nechalo a nepopálilo som jej ruky. Aj medzi ľuďmi, milá víla, sa nájdu ľudia s dobrým srdcom.“
Víla a Niki sa na seba usmiali. Boli radi, že sa stretli. Dohodli sa, že keď Niki nabudúce uvidí dúhu a bude blízko, opäť pobeží víle pomôcť. Víla na oplátku začala Niki dôverovať a zverila jej tajomstvá z dúhového sveta víly. Stali sa z nich priateľky a o kúzlach dúhy vedeli len ony.
