Bola raz jedna krásna dievčina Hanka, ktorá žila so svojou starkou v chalúpke v maličkej dedinke. Moc toho veru nemali. Krásna dievčina pomáhala starej mame ako len vedela – upratovala, nakupovala, piekla. Hanka už rodičov nemala a práve preto bola svojej starkej vďačná za veľa. Práve ona krásnu dievčinu totiž vychovala. Hanka so svojou starkou piekli všelijaké koláčiky. Každý deň chodila Hanka so starkou na dedinský trh, kde predávali domáce koláčiky či chlieb, ktoré spolu upiekli. Ich pekárske umenie bolo známe po celom okolí. Práce sa veru nebáli a každý halier sa im zišiel.
Stará mama už na trh nevládala, tak keď Hanka dospela, chodila tam sama. Dedinčania ju mali radi, bola skromná a krásna, nejeden chlapec o jej srdce bojoval. Hanka však verila na pravú lásku a že raz stretne toho pravého.
Jedného sychravého dňa bolo na trhu rušno. Ľudia sa premávali po stánkoch zabalení v kabátoch a vyjednávali ceny s predávajúcimi. Ako každý deň Hanka stála vo svojom malom stánku a predávala svoje pečivo. Vlasy mala hnedé ako oriešok, dlhé až po pás, svojím krásnym úsmevom a očami ako oceán vítala každého zákazníka na trhu, ktorý si prišiel nakúpiť. Deň plynul ako voda. Hanka predala už skoro všetko. Prehodila pár slov s malým vrabčekom, ktorý si sadol na stôl a opatrne mu dala omrvinky z chlebíku.
Jej debatu s vtáčikom prerušil mladý muž na koni. „Dobrý deň, mladý pán, čo Vám ponúknem?“ spýtala sa slušne a ruky od omrviniek si oprášila do ufúľanej zástery. „Dopočul som sa, že máte tie najlepšie koláče v okolí!“ odpovedal mladý muž. Jednou rukou si držal zdatného bieleho koňa. Bol celý od blata a na hlave mal kapucňu. „Tak je, mladý pane, mám makový, orieškový aj lekvárový, ktorý si vaše srdce ráči?“ spýtala sa sladkým hlasom Hanka. „Orechový,“ odpovedal jej milo mladý muž a vo vrecku hľadal mince. Milo sa na Hanku usmial, z čoho znervóznela. Opatrne zabalila orechový koláč do bielučkej utierky, ktorý potom podala pánovi. Mladý muž jej položil mince na pult a potichu dodal: „ Ďakujem, krásna deva!“ a položil červenú ružu na stôl, nasadol na koňa a odišiel. Od nikoho ešte nič také nikdy nedostala. Dievčina sa začervenala, no nestihla tajomnému mužovi ani poďakovať a ten už sa stratil na trhu plnom ľudí.
Zvyšok dňa prešiel rýchlo ako víchor. Keď odbila piata hodina, dievčina predala všetko. Krásnu ružu si opatrne vložila do pleteného košíka, ktorý bol už prázdny a vydala sa do chalúpky k starej mame. Ako tak Hanka kráčala mysľou za tajomným mládencom, z myšlienok ju vytrhlo trúbenie kráľovského sprievodu: „Na známosť sa dáva, že zajtra bál v kráľovstve za horou sa koná, mladý princ Filip sa mužom stáva! Princ Filip si vyberie svoju nevestu. Každá slobodná mladá deva v krásnych šatách je vítaná na zámku ako slnko zapadne za horu!“ opakoval mocne hlas po dedine.
V dedine nastal chaos. Každá mladá slečna utekala do krajčírstva, čo si to obliecť na seba. Hanka však také šťastie nemala. Mala síce nejaké mince z predaného pečiva, tie však musela dať starkej, aby mali z čoho žiť. Aké by to ale bolo zatancovať si s princom? A stať sa princeznou? Rozmýšľala Hanka, keď otvárala vŕzgajúce dvere do chalúpky.
„Nad čím tak premýšľaš, vnučka moja?“ spýtala sa jej starká, ktorá práve zametala. „Zajtra je bál, no ja nemám šaty,“ odpovedala smutne Hanka, položila na stôl svoj prútený košík, zjedla hrachovú polievku a pobrala sa do teplých perín. „To je ale krásna ruža, keby tak mala čarovnú moc a vyčarovala ti tie najkrajšie šaty!“ povedala stará mama, keď zbadala ružu v košíku a žmurkla na svoju vnučku, ktorá sa už prikrývala teplou perinkou.
A ako to nakoniec dopadlo? Dostala sa krásna Hanka na bál? Zatancovala si s princom Filipom? To sa milé detičky dozvieme v ďalšej časti.
