V ďalekej divočine žila rodina levov. Mamička levica, otec lev a dve levíčatá. Boli to chlapci. Každý bol úplne iný, aj keď sa obaja narodili v ten istý deň. Jedno levíča bolo hravé, divoké a snažilo sa všetko naučiť. Stále sa držalo svojej mamy a pozorovalo ju, ako loví, ako ich stráži a aká je odvážna. To druhé levíča bolo neuveriteľne lenivé. Len spalo, váľalo sa a čakalo, až mu mama levica prinesie niečo na jedenie.
Po nejakej dobe nastal čas, aby sa levíčatá osamostatnili. Vyrástli, museli sa začať starať samé o seba a nájsť si svoje levice. Založiť si rodinu a svorku. Divokejší mladý lev sa na to tešil. Časom si našiel krásnu levicu, usadil sa a staral sa o ňu. Zakrátko mal dokonca aj svoje vlastné levíčatá. Bol hrdý na to, ako sa má dobre a ako skvele sa vie o seba a svoju svorku postarať.
Jeho braček, lenivejší mladý lev, sa ale k ničomu nemal. Stále sa len povaľoval a spal. Aj keď bol hladný, potravu si nezohnal. Len si sťažoval a bedákal: „To je hrôza. Čo budem robiť? Som hladný, som slabý a nemám nikoho, kto by sa o mňa postaral. Vraj sa mám o seba starať sám?! Ale to ja nechcem!“ A tak si ľahol pod najbližší strom a zaspal.
Po nejakej dobe sa zobudil, mal hlad, ale bol natoľko slabý, že už nedokázal ani vstať. Zase od vyčerpania zaspal. Ležal pod stromom niekoľko dní. Len preto, že bol lenivý a nechcel nič robiť, úplne zoslabol a bez prestania spal.
Po nejakom čase okolo neho párkrát prebehli hyeny. To sú zvieratá, ktoré tiež žijú v divočine. S levmi sa ale veľmi rady nemajú. Napriek tomu sa jedna hyena zahľadela na zoslabnutého leva. Zastavila sa pri ňom a chcela zistiť, čo mu je. Oňuchala ho a všimla si, že sa nehýbe. Potom zavolala na ostatných zo svojej svorky: „Poďte mi pomôcť! Myslím, že je chorý. Musíme mu pomôcť!“ Niektoré hyeny sa zdráhali. „Ale to je lev! My sa s levmi predsa nebavíme,“ prekrikovali sa jedna cez druhú. „Nebláznite, potrebuje pomoc. No a čo, že je to lev. Je to zviera. Ako my. Je súčasťou divočiny. Nenecháme ho tu predsa zomrieť,“ bránila leva jedna z hyen.
A tak sa nakoniec všetky dohodli, že ho zachránia. Z listnatých vetiev mu urobili tieň. Priniesli mu vodu a pomaly po malých dávkach mu dávali napiť. Potom priniesli aj nejaké jedlo, ktorým ho sýtili. Prikryli ho bylinami, ktoré našli, a pár mu ich dali aj do vody, aby mal čo najviac vitamínov. Striedali sa, keď ho strážili. Dávali na neho pozor. Bolo to náročné, ale hyeny to nevzdali.
Po nejakom čase lev nabral trochu sily a postavil sa na nohy. Keď okolo seba našiel prístrešok z listov, prikrývku z bylín, vodu so zdravými listami, jedlo a okolo len hyeny, zľakol sa. Potom si všetko uvedomil a spýtal sa: „To všetko vy? Vy ste sa o mňa tak starali?“ Hyeny len prikyvovali hlavou. „Ja to ale nechápem, veď levy a hyeny sa nemajú radi, nebavia sa spolu. Tak prečo?“ pokračoval lev. „Bol si chorý a každé zviera si zaslúži uzdravenie,“ povedala jedna z hyen. Lev sa zahanbil. Len kvôli tomu, že bol lenivý a tvrdohlavý, takmer zomrel. Bol hyenám veľmi vďačný, že sa o neho postarali.
Dnes je už lev dospelý. Vyrástlo z neho krásne a silné zviera. Má okolo seba obrovskú svorku a s hrdosťou sa o ňu stará. A vieš, kto do nej patrí? Jeho levica, malé levíčatá a jeho drahé hyeny. Nikdy nezabudol na to, ako mu zachránili život. Navyše vďaka tomu zistil, že priateľov môžeš mať aj tam, kde to vôbec nečakáš.
