Bol horúci letný deň. Vrana lietala po kraji, práve sa vracala domov a bolo jej veľmi teplo. Do jej čierneho peria sa opieralo poludňajšie slnko a vrana čoskoro dostala smäd. Hľadala vodu, ale nikde nič nevidela. Počas dlhého úmorného leta bolo všade vody málo. Až tu náhle sa niečo zablyslo. Žeby voda?
Vrana zletela nižšie a uvidela džbán. Na jeho dne ešte zostávalo dosť vody, aby uhasila smäd. Sadla si k nemu na zem a strčila zobák dovnútra. Na dno však nedosiahla.
„Čo teraz?“ zakrákala pre seba. „Vodu síce mám, ale džbán je hlboký a ja na ňu nedosiahnem.“
Vrana premýšľala, čo teraz. Hľadať ďalej vodu niekde inde? Na to už bola príliš unavená a smädná. Prevrátiť džbán? To by sa voda vyliala a vsiakla do zeme. Predsa sa nenechá len tak odradiť. Určite to nejako musí vymyslieť, aby na tú vodu dosiahla.
Tu dostala vrana nápad. Okolo sa povaľovali malé oblé kamienky – okruhliaky. Vrana vzala jeden do zobáka a hodila ho do džbánu. Žblnklo to a hladina vody sa o maličko zdvihla. V tej chvíli vrana vedela, že je na dobrej ceste. Vhadzovala do džbánu kamienok po kamienku, kým sa voda nevytlačila až k hrdlu džbánu. Teraz sa konečne mohla vrana dosýta napiť.
Akonáhle uhasila smäd, mohla sa múdra vrana vrátiť na nebo a letieť ďalej v ústrety svojmu domovu. Vedela, že nech sa jej po ceste prihodí čokoľvek, určite si s tým poradí. Vrany sú predsa múdre a vynaliezavé. Táto vrana dnes všetky malé vrany učí, že sa nemajú hneď vzdávať, keď im niečo nejde, ale majú premýšľať a hľadať spôsoby, ako si v každej situácii poradiť.
