Ak si starká myslela, že Lízinka bude ako ostatní dedinský kocúrikovia, veľmi sa mýlila.
Lízinka sa rád hral vo svojom pelechu s plyšovou myškou, ale loviť ozajstné myši… to nie… bŕŕ… to sa mu protivilo.
Jedného dňa, keď prišla Anička s rodičmi na víkend ku starkej, zašla starká do komory pre jablká. Komora bola malá miestnosť na konci domu, tmavá, s malinkým okienkom. V strede bola murovaná jama, kde starká odkladala zemiaky a popri stenách boli drevené lavice, na ktorých boli uložené jablká a hrušky.
Starká sa vrátila z komory veľmi rozčúlená.
„Toto nie je možné! Kocúr v dome a na jablkách si pochutnávajú myši!“
Lízinka, ak tie myši nevychytáš, pôjdeš z domu!
Lízinka už vedel, že je zle a že starká niečo plánuje.
A tak sa aj stalo. Na druhé ráno starká chytila Lízinku a bez milosti ho hodila do komory. Keď za ním zatvárala dvere, ešte poznamenala:“ Tu budeš, kým nechytíš tú myš!“
Lízinka zostal v komore sám. No keďže dobre videl v tme, nebál sa. Len to ticho bolo príšerné! No o chvíľu začul jemný šramot a videl, ako z diery v stene vybehla myška a namierila si to rovno k jablkám.
„Čo mám teraz spraviť? „rozmýšľal Lízinka. Potom ho to napadlo. Celý sa naježil a hlasno zamňaukal. Myška sa naľakala a bežala sa schovať do diery v stene. Keď si myslela, že je už pokoj od kocúrika, znova vybehla z diery. A Lízinka? Znova sa naježil a zamňaukal. Tentoraz myška pochopila,že s kocúrikom nie je sranda a viac navybehla. Lízinka chvíľu čakal, potom začal pazúrikmi škriabať po dverách a mňaukať. Keď starká otvorila, víťazoslávne ju viedol k myšacej diere v stene.
„No výborne Lízinka! Keď už si tú myš nechytil, aspoň si nám ukázal jej skrýšu!“ Potom starká zavolala Aničkinho otca a niečo mu vravela. Ten za chvíľu prišiel s vedrom s betónom a dieru zamuroval. Až potom pustila starká Lízinku von, na dvor. Tu ho už čakala Anička a do večera sa spolu hrali.
