Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chudobný chlapec, ktorého volali Janko. Ten už nemal otca a býval len s mamou, ktorá bola navyše veľmi chorá. Janko však nemal peniaze na to, aby k nej zavolal doktora, ktorý by ju vyliečil. Rozhodol sa pre to ísť na hrad a prosiť kráľa o pomoc.
Jankov otec u kráľa pracoval dlhé roky, preto Janko veril, že sa zľutuje. Kráľ sa však nezľutoval. „ Dám ti peniaze na doktora, pre tvoju matku, ale musíš mi priniesť parohy bieleho jeleňa.“
Janko nechápal. Parohy bieleho jeleňa? Veď biely jeleň sa nedal chytiť! Všetci o ňom hovorili, no nikto ho nevidel, ba ani sa k nepriblížil. Akože mu on – biedny chlapec, bez koňa i bez luku vezme jeho parohy?
Veď sa to nepodarilo ani tým najbohatším a najsilnejším rytierom. Janko sa vracal z hradu smutný. Cestou ho stretol starec, ktorému vyrozprával svoje starosti.
Starec sa zamyslel a po chvíli hovorí. „ Je tu ešte jedna možnosť ako získať parohy bieleho jeleňa.“ „ Aká?“ Janko bol zvedavý. „ Musíš sa pred ním pokoriť a poprosiť ho o ne.“ Janko neváhal ani na sekundu. Ponížil sa predsa pred zlým kráľom, môže sa teda i pred bielym jeleňom. Hlavná vec, aby sa mama uzdravila.
Janko išiel na miesto, kde o bielom jeleňovi počuli poslednýkrát. Padol na kolená a zakričal mocným hlasom. „ Biely jeleň, prosím ťa o tvoje parohy. Neprosím ťa však za seba, ale za moju matku, ktorá je veľmi chorá. Prosím ťa!“ Janko tam kričal, ba i plakal celé hodiny, no jeleň neprichádzal.
Keď už chcel Janko odísť, z hory vyšiel biely jeleň. Buchol o najbližší strom a parohy mu spadli na zem. Pozrel na Janko, otočil sa a rozbehol sa späť do hory. Janko vtedy pochopil, že nie všetky veci sa dajú dosiahnuť silou, ale niekedy stačí úprimne poprosiť.
