Ľudmilka bolo malé blonďavé dievčatko, ktoré trávilo väčšinu času v lese. Rada si čítala, odpočívala a dávala srnkám do kŕmidiel rôzne pochúťky. Milovala, keď si mohla len tak ľahnúť do machu, cítiť vôňu hríbov a ochutnávať lesné plody, ktoré rástli všade naokolo. Jedného dňa však Ľudmilka v lese stretla niekoho, koho ešte nikdy predtým nevidela. Ani vlastne netušila, že niekto taký existuje.
Bolo krásne, farebné jesenné popoludnie. Vzduch už bol chladný, ale slnko ešte stále krásne hrialo.Ľudmilka sa práve prechádzala okolo papradia a hľadala nejaké hríby ukryté niekde v zákutí, keď v tú chvíľu počula slabé cupitanie. Otočila sa, ale nikto nikde nebol.
Za chvíľu počula aj tichý hlas. „Kam som to len dala. Som to ja, ale popleta. Čo mám teraz robiť?“ Ľudmilka si kľakla za strom, aby ju nebolo vidieť, a hľadala, odkiaľ hlások prichádza. Po chvíli zbadala malú vílu. Bola celá zelená. Len hlavu jej zdobila červená čiapočka a na sebe mala červený kabátik. Poskakovala medzi papradím a čučoriedkami a donekonečna niečo hľadala. Ľudmilka si pretrela oči a myslela si, že sa jej to len zdá. Keď však malá víla prihopkala bližšie k nej, pochopila, že to nie je len sen.
Ľudmilka vykukla spoza stromu a spýtala sa: „Ahoj, víla, čo hľadáš?“ Víla sa tak zľakla, až spadla na zadok. Vôbec netušila, že tam Ľudmilka je. „Neboj sa, neublížim ti, chcem ti len pomôcť,“ ubezpečila vílu rýchlo Ľudmilka.
Víla sa najprv bála a hanbila. Potom ale spustila svojím jemným hláskom: „Som lesná víla. Dávam pozor, aby sa tu zvieratkám nič nestalo. Ale teraz som všetko pokazila. Stratila som svoj prútik. Pomáha mi, aby zimný mráz neprišiel skôr, ako by mal. Keď sa niekde objaví, a je ešte len jeseň, prútikom ho roztopím, aby bolo všetko tak, ako má byť. Ale mráz sa už začal ukazovať a chrobáčiky ešte nie sú pripravené na zimu. Je ešte príliš skoro. Ale ja nemám prútik, aby som tomu zabránila.”
Ľudmilka neváhala, hneď začala niečo robiť. „Neboj sa, lesná víla, ja som väčšia, takže vidím viac do diaľky. Pomôžem ti nájsť prútik, aby si mohla všetko napraviť a zachrániť chrobáčikov,“ povedala Ľudmilka a začala hľadať. Poznala každé zákutie lesa, každý strom a brloh. A tak začala všetko prehľadávať. Lístok po lístku, mach po machu a strom po strome. A samozrejme, hľadala aj lesná víla.
Prešlo pár hodín a Ľudmilka prešla snáď celý les. Sadla si na zem a premýšľala, kde ešte by mohol prútik byť. Predsa sa nevyparil. Ľudmilka vedela, že od toho závisí život chrobáčikov, preto to nechcela vzdať. A potom jej ešte niečo napadlo. Vyšplhala sa na strom, kde mala straka svoje hniezdo. To je totiž vtáčik, ktorého priťahujú lesklé, trblietavé veci. Samozrejme, že prútik bol tam. Strake sa tak zapáčil, že si ho odniesla do svojho hniezda.
Ľudmilka rýchlo schmatla prútik a odniesla ho víle. Víla jej veľmi pekne poďakovala a čo najrýchlejšie začala poskakovať po lese a dávať veci do poriadku. Ľudmilka bola rada, že všetko dobre dopadlo.
Keď sa však pozrela na strom k hniezdu, uvidela straku, ako smutne sedí na konári. Bola nešťastná, že jej niekto vzal z hniezda tú lesklú vec. Ľudmilke jej bolo ľúto. Vytiahla z vrecka malé zrkadielko, ktoré sa tiež krásne lesklo. Zamávala strake a zrkadielko sa na slniečku zablišťalo. Potom natiahla ruku a ukázala strake, že si ho môže vziať. Tá priletela a šťastne si zrkadielko odniesla do svojho hniezda. Ľudmilke sa dokonca zdalo sa, že sa na ňu straka usmiala. Ľudmilka bola veľmi rada, že zase môže pomôcť lesu a zvieratkám, ktoré v ňom žijú.
