Jedného dňa požiadala Mášu a medveďa pani Zajacová, či by jej postrážili dvoch malých nezbedníkov – malé zajačiky, ktoré pokojne spinkali v kočíku. Máša i medveď súhlasili. To bude ľahké, veď spinkajú. A než sa zobudia, ich mamička bude z nákupu späť.
Lenže ako slniečko pošteklilo zajačikom fúziky, otvorili očká a už chceli ísť von.
„Ahoj, zajačik, budeme sa hrať,“ držala Máša zajačika a položila ho do trávy.
Otočila sa po kocky s obrázkami, ale len čo sa pozrela späť, zajačik už tam nebol.
„Zajačik? Kde si?“ volala a rozhliadala sa.
Medveď, ktorý držal druhého zajačika, ukázal prstom k lesu. Máša zazrela len biely chvostík, ako mizne medzi stromami. Rozbehla sa za ním. Chvíľu to trvalo, ale dobehla ho a chytila.
„Nesmieš utekať preč, darebák. Veď by sa ti mohlo niečo stať,“ hovorila mu Máša cestou, keď ho niesla späť na záhradku pri medveďovom domčeku.
V polovici lúky okolo nej prebehol druhý zajačik, div že jej nepodrazil nohy. Hneď za ním sa hnal medveď. Aj jemu zajačik utiekol a medveď sa ho snažil rýchlo chytiť. Už bol skoro pri ňom, ale zakopol sa o peň a zajačik tak získal náskok. Nakoniec sa mu ho ale predsa len podarilo chytiť.
Zajačiky si pokus o útek zopakovali ešte trikrát. Zakaždým sa ich Máši aj medveďovi podarilo chytiť, ale už sotva lapali dych.
„Chcelo by to nejaký výbeh, aby nám nemohli utekať,“ povzdychla si Máša.
Medveď dostal nápad a hneď začal stavať výbeh, takú obrovskú klietku, v ktorej budú môcť postaviť zajačikom z kociek prekážkovú dráhu. O chvíľu mal hotovo.
„Jéj, to je úžasné! Poďte sa pozrieť, zajačiky,“ zatlieskala nadšene Máša. „Zajačiky?“
Zajačiky boli zase preč.
„Ach nie! Musíme ich rýchlo nájsť, aby sa im niečo nestalo!“
Máša s medveďom sa rozbehli smerom, kadiaľ zajačiky vždy behali. Volali, hľadali, ale po zajačikoch ako by sa zľahla zem.
Máša s medveďom došli až do lesa. Tam konečne zajačiky uvideli. Chytili sa do nastraženej siete!
„Ktorý zlý človek tu nastražil pascu?“ zlostila sa Máša. Ale nemusela sa dlho domýšľať, ten človek sa objavil čoskoro.
„Pozrime sa,“ ľuboval si ten muž, „dva zajačiky. Síce malé a chudé, ale polievka z vás bude dobrá.“
Medveď sa rozzúril a vyskočil na pytliaka. Zareval na neho tak, až si pytliak sadol na zadok.
Máša zatiaľ oslobodila zo siete zajace. A čo teraz so sieťou? Máša dostala nápad. Prehodila ju cez pytliaka, ktorý chcel loviť zvieratká v lese. Medveď sieť zaviazal a nakopol darebáka tak silno, až vyletel z lesa a skotúľal sa z kopca rovno do mesta. Kto vie, ako dlho by sa kotúľal, keby sa nezastavil o policajné auto. To len otvorilo dvere a pytliaka naložilo. Za nastraženie pascí a ubližovanie zvieratkám ho teraz čaká poriadny trest.
Máša s medveďom sa aj so zachránenými zajačikmi vrátili na záhradku. Tam zajačiky vypustili do nového výbehu. Tým sa výbeh s prekážkami veľmi páčil. Behali stále dokola, preskakovali prekážky a preliezačky, ktoré im Máša s medveďom postavili. Tak sa unavili, že si potom dali mrkvovú šťavu a poslušne zaspali v kočíku.
V tú chvíľu sa vrátila aj pani Zajacová. Keď videla, ako sa Máša s medveďom pekne hrali s jej deťmi, odmenila ich sladkou mrkvičkou a veľmi im ďakovala. A Máša s medveďom? No, akonáhle pani Zajacová odišla aj s kočíkom domov, zaliezli si po tom náročnom dni do postele a spali tvrdšie ako kdejaký jazvec v zime.
