Už bol koniec februára a zima pomaly končila. Napriek tomu sa ráno na tráve objavoval mráz a na chodníkoch zamrznuté kaluže. Na stromoch žiadne lístie a tráva bez stopy čerstvej zelene. Jar sa zatiaľ nechystala prísť, poriadny sneh nikde, zato mrazíky zdobili prírodu okolo.
Pod oknami na parapetoch sa občas objavil cencúľ a na okenných tabuliach zamrznuté obrysy mrazu. Vyzeralo to nádherne. Krásne mrazivé obrázky na okne ako z rozprávky. Kto ich maľoval? Kto to ukrýval trávu pod zamrznutú perinku? Bol to škriatok Zmrzlík.
Krištáľovo biely kúzelný mužíček. Vyzeral, akoby bol posiaty striebornými snehovými vločkami, a jeho modré oči jasne žiarili do diaľky. Objavoval sa vždy na konci februára a udržiaval prírodu pod mrazivou prikrývkou. Každý deň poletoval nad krajinou a fúkal mráz na prírodu, aby ešte chvíľu odpočívala. Aby predsa len počkala, kým príde pravý čas jari.
Raz skoro ráno, keď škriatok Zmrzlík ako obvykle poletoval a fúkal mráz, ho niekto prekvapil. Malé dievčatko. Sedelo na zemi a opieralo sa o strom. Zmrzlík k dievčatku opatrne priletel a pozdravil ho: „Ahoj dievčatko, čo tu robíš samo? Prečo sedíš na zemi? Veď je ešte mráz! Namrzne ti zadok a nachladíš sa.“ Dievčatko prekvapením ihneď vyskočilo. Pozeralo sa na strieborného mužíka a nechápalo, že s ním hovorí.
„No nepozeraj tak na mňa. Nemusíš sa báť. Ja som škriatok Zmrzlík. Starám sa o to, aby príroda vo februári v pokoji odpočívala pod tenkou perinkou mrazu, než príde čas na jar. Ale čo ty tu robíš?“ pokračoval škriatok.
Dievčatko chvíľu stálo. Pozeralo sa na neho, kým pochopilo, že je to dobrý škriatok. Konečne sa odvážilo mu všetko vysvetliť: „Vieš, mne sa nechce do školy. Túlám sa, chodím sem a tam, aby som do školy nemusela, aby som čo najviac zameškala.“ „To sa môže stať každému. Aj tým najlepším žiakom sa niekedy do školy nechce. Prečo práve tebe a prečo dnes?“ pýtal sa ďalej škriatok Zmrzlík.
Dievčatko sa najprv zdráhalo. Nechcelo Zmrzlíkovi nič povedať. Potom začalo hovoriť: „Do školy chodí jeden chlapec. Je o dosť starší. Na nás mladších si dovoľuje. Vysmieva sa nám menším, preto tam nechcem ísť.“
„Aha, tak to teda je. Dobre. Niečo vymyslíme. Poď, dnes ťa do školy odprevadím a po ceste naplánujeme, čo urobiť,“ povedal škriatok a obaja vyrazili. Keď prišli pred školu, strieborný mužíček oznámil dievčatku, aby zavolalo všetkých svojich kamarátov. Po chvíli pred škriatkom stálo asi päť detí. Všetky na neho neveriacky hľadeli.
Škriatok okolo nich poletoval, aby im vysvetlil, kto je, ako sa zoznámil s ich kamarátkou a ako sa dostal až pred bránu. „Deti, nebojte sa. Ukážte zlému chlapcovi, že vám je to jedno, že sa vám smeje. Že vás to nemrzí. Vás je predsa viac. On je sám. Uvidíte, že prestane, keď ukážete, že sa ho nebojíte a že vás vôbec nezaujíma. Pochopí, že je to hlúpe. Nezabudnite, ja budem s vami. Budem vás z diaľky pozorovať. Dodám vám odvahu.“ Potom škriatok Zmrzlík vyletel vysoko nad deti, aby na ne dohliadal, a čakal.
Všetci kamaráti vykročili spoločne do školy. Po chvíli sa pri nich objavil veľký chlapec. Niečo im hovoril, ukazoval na nich prstom a smial sa. Všetky malé deti sa ale postavili vedľa seba, otočili sa na neho a povedali: „Nám nevadí, že sa nám smeješ. To, čo hovoríš, aj tak nie je pravda. Nám nevadí, že sme malí. Raz vyrastieme. A budeme spolu. Sme kamaráti a je nás viac. Ty si sám. A keď sa budeš všetkým takto vysmievať, sám aj zostaneš. A to je oveľa horšie.
Chlapec tam len zarazene stál. Bolo mu až smutno z toho, čo deti povedali. Vedel, že majú pravdu. Škriatok Zmrzlík to zhora rozpoznal, fúkol na zem, vytvoril malú ľadovú plochu a po nej chlapca postrčil k deťom. Do toho po vetre zašepkal: „Ospravedlň sa im.“ Veľký chlapec dokĺzal k deťom. Úprimne sa ospravedlnil. Nevedel, kto mu to našepkal, ale urobil to. Odvtedy sa aj veľký chlapec kamaráti s malými deťmi. Nikdy viac sa nikomu neposmieva. A škriatok Zmrzlík? Nielenže dohliada na odpočívajúcu prírodu, ale aj na deti, aby sa k sebe správali pekne a kamarátili sa spolu.
