Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna lúka. Kvietky ju zdobili ako ten najkrajší dúhový koberec. Kvety boli práve vo svojej najväčšej sláve. Veselé vtáčiky si poletovali navôkol a spievali tie najkrajšie piesne. Do toho všetkého nás slniečko zohrievalo svojimi teplými jarnými lúčmi.
Veselý štebot vtáčikov a hrejivé slniečko si vo svojej doline užívala aj drobná myška Hryzka. Tá práve vykukla zo svojej maličkej nory vo vysokom dube.
„To je ale krásny deň!“ prihovorila sa Hryzka svojej kamoške lienke, ktorá ju prišla pozdraviť. Jej hnedý kožúšok príjemne hriali slnečné lúče a Hryzka sa tešila z pekného počasia.
Myška si ľahla pred svoju noru a veselo sa rozprávala s lienkou. Keď tu zrazu ich rozhovor niečo prerušilo. Nebol to však nikto ani žiadne zvieratko – bola to vôňa jedla a tlmený rozhovor niekoho v diaľke!
„Čo to len cítim… to je ale krásna aróma… čo je to za vôňu?“ zamyslela sa nahlas Hryzka, keď jej noštek zacítil lahodnú arómu. Ako magnet priťahovala čarovná vôňa myšku Hryzku. Rozlúčila sa s lienkou, zamkla si svoju noru drievkovým kľúčikom a ako omámená skackala so svojimi drobnými nôžkami cez stebielka trávy, cez krásne kvietky, až k malému jazierku, pri ktorom práve piknikovala jedna rodinka. Odtiaľ išla tá vôňa!
Dievčatko menom Simonka práve papalo hrozienko a jej maminka si odhryzla z chlebíka, na ktorom mala položený syr. To bola tá vôňa! Lahodný syrček! Rodinka si užívala štebot vtáčikov a krásne počasie.
Hryzka musela vymyslieť plán, ako sa k syrčeku dostane tak, aby si ju nikto na deke nevšimol. Určite by ju hnali kadeľahšie. Ľudia – dokonca aj mušky – sa jej boja! Zvieratká sa pred ňou schovajú a ľudia jej chcú ublížiť. A nielen oni! Raz sa myšky Hryzky zľakol aj samotný veľký sloník! Práve preto musela byť Hryzka opatrná. No tá vôňa bola taká lákavá, že jej nevedela odolať.
Opatrne sa priblížila k deke, keď vtom dostala nápad. Schovala sa pod deku a začala vydávať zvuky ako vtáčik. Spievanie jej veru išlo! Hryzka začala štebotať ako ten najveselejší spevavý vtáčik. A veru – nik si ju nevšimol. Jediné včielky lietajúce navôkol jej venovali svoju pozornosť a s údivom na ňu hľadeli. Spievajúcu myš veru nevidia každý deň.
Vtom sa malá Simonka s maminkou postavili z deky, hľadajúc tajomného vtáčika, čo tak krásne vyspevuje. Hryzka rýchlo využila svoju šancu, poskackala po deke až k tanieru so syrom. Stále si veselo pospevovala.
Už-už si išla zobrať kúsok syrčeka, keď ju vtom prerušila Simonka. Zbadala ju!
„Ahoj, kamarátka. Rozdelím sa s tebou,“ zašepkala Simonka tak, aby si ju maminka, hľadajúca vtáčikov, nevšimla.
Hryzka nechápavo, no prekvapene prikývla hlavou. Simonka bolo dobré dievčatko. Rada sa podelila aj so zvieratkom. Opatrne jej podala kúsok syrčeka. Hryzka ho s vďakou zobrala a vrúcne poďakovala. Takých dobrých ľudí ešte nestretla.
Opatrne odišla z deky a na rozlúčku ešte zakývala svojej novej kamarátke. Tá jej zakývala späť.
Hryzka si uvedomila jednu vec – nie všetci ľudia sú takí zlí, ako si myslela. Preto netreba ľudí súdiť podľa ostatných. A bola rada, že sa jej dievčatko nebálo.
Hryzka sa vrátila do svojej dolinky a v ten večer sa v jej nore konala veľká hostina. Prečo by si predsa nechávala darček od Simonky – celý syrček – len pre seba?
Zavolala na hostinu celú svoju myšaciu rodinku a nielen ich! Sedela tam aj lienka a ďalší kamaráti.
Dcerarenke sa rozpravka pacila