Máša a medveď vyrazili do lesa, aby si vypočuli, ako vtáčiky nádherne spievajú. Medveď chcel Mášu naučiť, ako ktorého vtáčika spozná podľa spevu. Posadili sa na kameň vyhriaty od slniečka a počúvali.
„Ku-ku, ku-ku, ku-ku,“ nieslo sa stíchnutým lesom.
„To je kukučka,“ zašepkala Máša.
Medveď prikývol. Potom zdvihol prst. Máša sa započúvala. Z okraja lesa k nim doliehal nádherný melodický vtáčí hlas, akoby hral niekto na flautu.
„Slávik?“
Medveď pokrútil hlavou a napísal do hliny paličkou DROZD.
„Netušila som, že vie tak pekne spievať.“
Zrazu sa ale jeho spev zmenil na varovné tik-tik-tik. Než sa Máša stihla opýtať, čo drozda prinútilo tak zmeniť notu, ozval sa ďalší hlas. Ale rozhodne nepatril žiadnemu z vtákov.
„Hola, hej! Našiel som hubu, Laco!“
Medveď sklopil uši k hlave. Taký krik v lese? No toto!
„Ja mám len nejakú prašivku, Ďuro,“ kričal cez pol lesa druhý hlas.
„Jé, pozri! Tu rastie strom!“
„Veď si v lese, ty trúba,“ odpovedal druhý hlas opäť krikom cez pol lesa.
„No hej, ale tento je taký zakrútený. Vyzerá ako moja babka.“
K Máši a medveďovi priskákala veverička. Bola celá vyľakaná.
„Čo je to za hluk? Zobudilo ma to zo spánku. V lese sa predsa takto nekričí.“
„Nám pokazili počúvanie vtáčikov. Sú počuť len oni a všetky vtáky radšej niekam odleteli,“ posťažovala sa Máša veveričke.
„S tým sa musí niečo urobiť. To predsa nejde, aby si každý do lesa prišiel zakričať. Ako k tomu prídeme my a ostatné zvieratká v lese?“ hnevala sa veverička.
Medveď prikývol a všetci traja sa začali dohadovať, ako tých dvoch uvrieskaných vtáčikov potrestať. Medveď nastražil niekoľko húb na čistinku do machu. Tam si na nich počkajú v úkryte. A nemuseli čakať dlho.
„No ty krása, to je húb! Ďuro, rob, utekaj sem!“
„Huby? Figu borovú! Neklam!“
„Neklamem, vážne. Bež a uvidíš sám.“
Obaja hluční chlapci sa zbehli okolo húb. Nazbierať si ich už ale nestihli. Medveď vyskočil a dal si pazúr pred ústa, aby naznačil, že majú byť ticho. Lenže chlapci sa zľakli a začali kričať. Tak pribehla veverička a každému napchala do úst šišku. To bolo zrazu ticho!
„V lese sa nekričí!“ napomenula chlapcov Máša.
Chlapci len gúľali očami a nechápali, čo sa to deje.
„Ešte raz budete plašiť zvieratká a zapcháme vám ústa niečím oveľa horším, než je šiška,“ zdôraznila veverička. „A teraz bežte domov a všetkým povedzte, že v lese sa kričať nemá.“
Chlapci poslušne prikývli a utekali domov. Na huby úplne zabudli. A keď sa vydali do lesa nabudúce, išli po špičkách a ledva ich niekto počul šepkať. Máša s medveďom tak mohli v pokoji počúvať vtáčiky a veverička driemala na svojom obľúbenom konári. Chlapci zistili, že keď v lese nekričia, počujú spev vtákov a šumenie stromov, a to bola tá najkrajšia hudba, akú kedy počuli.
