Malý medvedík, ktorého všetci volali Mišo, sa prechádzal po lese. Brumkal si do kroku, občas poskakoval sem a tam, pozoroval veveričky na stromoch, a keď sa na lesnej ceste objavila veľký konár, odložil ho nabok. Tieto prechádzky mal veľmi rád. Kráčal svojím vlastným tempom. Niekedy si oddýchol v machu a vychutnával si príjemný pokoj, ktorý v lese bol. Jedného dňa, keď si Mišo počas takejto prechádzky sadol k stromu, niečo ho prekvapilo.
„Dávaj pozor, uhni mi z cesty.“ Niekto naňho z diaľky zavolal. Mišo vstal, rozhliadol sa a uvidel, že sa k nemu blíži zajac. Bežal neuveriteľnou rýchlosťou. Okolo jeho zadných labiek sa víril prach a drobné ihličie. Mišo uskočil nabok a zajac okolo neho len presvišťal. O niekoľko minút sa to zopakovalo. Zajac opäť prebehol okolo medveďa tak, že sa mu až zatočila hlava.
Keď už bežal tretíkrát, Mišo na neho z diaľky volal: „Počkaj, zastav sa, prosím. Chcem sa ťa na niečo opýtať.“ Zajac sa zastavil, lapal po dychu sa a pozeral na Miša. „Prečo tak utekáš ?Niekto ťa naháňa? Mišo sa zvedavo a znepokojene spýtal. Zajac sa len usmial a všetko vysvetlil: „Nie, Mišo, trénujem. Musím byť v dobrej konvičke. Budúci týždeň sú lesné preteky. A ja by som chcel vyhrať. Zúčastniť sa môže každý z lesa. Behá sa niekoľko kôl po cestičke.“
„V konvičke?“ Mišo sa nechápavo spýtal. „Tak sa to hovorí, keď chceš byť v nejakom športe dobrý a rýchly.“ Odpovedal zajac. „Aha, ty myslíš v kondičke.“ Mišo sa usmial a pokračovall: „Chcetš povedať, že sa môže zúčastniť ktokoľvek? To by som mohol aj ja?“ „Iste, môžeš. Ale musel by si veľa trénovať.“ Odpovedal zajac a pozrel sa na trošku bacuľatého medveďa.
Odvtedy Mišo už na nič iné nemyslel. Vedel, že je guľatejší a nemá kondičku, ako povedal zajac, ale chcel to skúsiť. Aj keby bol posledný, chcel zabehnúť aspoň tých pár kôl. Tak sa pustil do tréningu. Behal každý deň. Spočiatku pomaly. Postupne trochu zrýchloval. Mal zo seba radosť a bavilo ho to.
Až jedného dňa prišiel ten veľký deň. Deň pretekov. Všetci pretekári sa zoradili na štartovacej čiare. Stáli tam hneď vedľa seba skoro všetci. Zajace, vlci, veveričky a ako posledný v rade medveď Mišo. Ostatní sa naňho neveriacky pozerali. Sem-tam niekto zažartoval, že pretekár s takýmto bruškom by mal radšej zostať doma. Ale Mišo tomu nevenoval pozornosť.
A potom sa preteky začali. Všetci začali bežať. Všetci boli hneď vpredu. Mišo bol posledný, ale nevadilo mu to. Stále bežal ďalej. Vedel, že to dokáže. V poslednom kole ho však niečo prekvapilo.
V tráve vedľa dostihovej dráhy ležal zajac. Počas pretekov spadol a zlomil si nohu. Nikto mu však nepomohol. Niektorí už boli v cieli a niektorí bežali tak rýchlo, že si ho ani nevšimli. Medveď neváhal a rozbehol sa k zajacovi. Zdvihol ho do labiek a odniesol do cieľa, aby ho mohol niekto ošetriť. Keď ostatní videli, že Mišo prichádza do cieľa a nesie zraneného zajaca, všetci začali tlieskať. Zahanbili sa aj tí, ktorí sa mu posmievali.
Mišo radšej zachránil svojho kamaráta, než aby vyhral alebo dokončil preteky. Bol to hrdina. Aj keď bol posledný. Na konci pretekov sa rozdali štyri medaily. Za prvé, druhé a tretie miesto a medaila pre najlepšieho pretekára. Tú získal Mišo.
