Motýlia víla

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna lúka plná krásnych kvietkov. A pod jedným takýmto ružovým kvietkom, žila prekrásna víla Amélia. Táto víla mala krásne ružové krídelka v tvare motýľa, preto jej často jej kamarátky víly hovorili „Motýľka“.

Amélia alebo Motýľka bola veľmi krásna víla a ostatné víly jej jej krásu často závideli, avšak Amélia bola síce krásna, no bola smutná, pretože nemala hlas. Skúšala už všetko, snažila sa hovoriť, spievať, no každý pokus bol neúspešný. Blonďavá Amélia si však veľmi priala aby sa jej raz jej hlas vrátil.


V jeden jarný deň, keď vtáčiky štebotali vysoko na oblohe a víly sa veselo hrali a poskakovali na lupienkoch kvetov, prerušila ich tanec silná búrka. Modrá obloha sa premenila na čierne mračná a ťažké kvapky rýchlo padali na stebielka trávy a lupienky kvetov, ktoré sa pod ťarchou vody zlepili. Víly a ostatné
chrobáčiky na lúke sa snažili ukryť, no bola tma a nič nevideli. Víly nemohli ani vzlietnuť, pretože všetci predsa vedia, že ani včielky, motýle či víly v daždi lietať nevedia. Víly sa veľmi báli a začali pred kvapkami nešťastne utekať. Amélia sa v tom zhone stratila svojim kamarátkam.

Rozprávka pre deti Motýlia víla
Motýlia víla, Anička I.

Malá víla však objavila obrovský lupeň tulipánu, pod ktorý sa schovala. Amélia si potiahla ďalší lupeň
tulipánu smerom k sebe aby vytvorila väčší kryt pred búrkou, a snažila si striasť kvapky zo svojich ligotavých zelených krídielok. Bola veľmi šikovná. Keď sa jej krásne krídla vysušili, snažila sa vzlietnuť, aby privolala svoje kamošky do jej skrýše, no nevedela lietať medzi kvapkami a keďže nemala hlas, nevedela na ne ani zavolať. Bola z toho nešťastná, ako z diaľky sledovala ako jej kamarátky smutne behali medzi stebielkami trávy a Améliu nevideli. Snažila sa ako vedela, no nevydala zo seba ani hlások.

,,Skús zavrieť oči, zhlboka sa nadýchnuť a proste tomu veriť z celého srdca,“ poradil jej motýľ, ktorý sa prišiel k nej schovať. Motýľ ju chytil za rúčku, silno ju stisol a zopakoval svoju radu. Amélia nemo prikývla, zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a dúfala, že zo seba vydá aspoň hlásku. Po líci jej stekala malá slza. Bola to slza šťastia. ,,Poďte sa ku mne schovať!“ vydala zo seba nakoniec Amélia jemným hláskom. Ostatné víly si ju hneď všimli a nechápavo priutekali k nej sa schovať. ,,Ako je to možné? Ty znova rozprávaš? To je úžasné!!“ pýtali sa jej prekvapivo a tešili sa s ňou. Víly si začali sušiť svoje krídla pod lupienkom a začali tancovať od radosti s Améliou. Amélia nechápalo ako sa to stalo… Otočila sa, že poďakuje kamarátovi motýľovi, ktorý pristál vedľa nej, no nik tam nebol. Zaujímavé.

Bolo to skutočné alebo to bolo len v jej hlave ? Pýtala sa sama seba. Avšak nebolo dôležité či rozhovor s motýľom bol skutočný alebo nie, dôležité bolo, že si malá víla začala veriť. Bola to nádej, ktorá sa jej aj v tej tmavej búrke vyskytla. Nádej v znamení motýľa v nej. A je dôležité veriť, a ona verila až tak silno, že to vyšlo, inak by ju jej kamošky nepočuli.

4.6/5 - (89 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *