Musíme si pomáhať

Keď prší, všade je veľa vody. Hladina rybníkov sa zdvíha, rieky sa rozvodňujú a na chodníkoch sa tvoria potôčiky. Raz sa stalo, že aj rieka v našej dedine tak stúpla, že sa takmer vyliala. Všetko vtedy zachránili bobry a ich priatelia vtáčiky. A to len preto, že si navzájom pomohli. Ako to vtedy bolo?

Už niekoľko dní pršalo a na oblohe sa ukazovali len sivé a tmavé mraky. Všetci sa schovávali vo svojich domoch a zvieratá v lese boli vo svojich norách. Rieka, ktorá tiekla cez našu dedinu, sa zväčšovala a zväčšovala. Jej okraje sa rozširovali a voda stúpala. Okolo rieky sa potulovali bobry. Pozerali na vodu a stále rozmýšľali, ako zabrániť tomu, aby sa rieka vyliala. Museli rozmýšľať rýchlo, pretože vody bolo stále viac a viac. Potom však jeden z bobrov na to prišiel.

Rozprávka na čítanie - Musíme si pomáhať
Musíme si pomáhať

„Mám nápad!“ vykríkol. „Ak rieku zahradíme na jednej strane, vyleje sa len na druhej strane a všetka voda stečie do mora. Tak voda klesne a dedina bude zachránená. Rýchlo. Poďme postaviť hrádzu!“

Bobry sa pustili do práce. Čo najrychlejšie nosili kmene, ohrýzali ich do správnych tvarov a stavali ich na seba. Práca im išla krásne od ruky. Čoskoro bola hrádza postavená. Voda sa o ňu zastavila, ale stále stúpala. Bobry však nemohli postaviť vyššiu hrádzu. Nešlo toi A tak sa prizerali, ako voda stále stúpa.

„Potrebujeme, aby prestalo pršať, inak sa voda preleje aj cez hrádzu!“ kričali na seba bobry. Vyzeralo to beznádejne. Bobry pobehovali dookola a snažili sa umiestniť posledné kmene. Ale stále pršalo a voda stúpala.

Dedine hrozilo zatopenie, keď v tej chvíli jedného bobra niečo napadlo: „Potrebujeme vietor, aby rozfúkal mraky po celej oblohe. Potom prestane pršať. A potrebujeme to teraz. Nemáme čas. Zavoláme vtáčiky, aby presvedčili vietor, aby začal fúkať. „Vietor nás tu zo zeme cez dážď nepočuje, ale vtáčiky za ním môžu vyletieť na oblohu.“

A tak sa začali bobry volať: „Vtáčiky, prosíme, príďte nám pomôcť. „Vyleťte na oblohu a povedzte tomu najväčšiemu vetru nech fúka. Potrebujeme rozohnať mraky, aby prestalo pršať. Inak sa voda vyleje cez hrádzu a zaplaví dedinu. Prosím, pomôžte nám!“

„Dobre, dobre, pokúsime sa,“ odpovedali vtáčiky. Vyleteli čo najvyššie a začali volať vietor. Volali zo všetkých síl, aby ich vietor počul, a poletovali po celej oblohe. Bolo to pre ne ťažké, pretože dážď im zmáčal perie. Ale oni to nevzdávali.

Nakoniec ich vietor počul. A keď videl, ako sa snažia bobry postaviť hrádzu a vtáčiky sa snažia lietať v daždi a volať ho, začal fúkať. Fúkal tak silno, až sa mraky trhali a dážď ustal. Po chvíli sem-tam vykukla modrá obloha a voda v rieke sa upokojila. Zastavila sa na okraji hrádze. Pomaly začala tiecť na jednu stranu a potom do mora.

Dedina bola zachránená. Bobry a vtáčiky boli veľmi radi, že sa im to podarilo a že im vietor pomohol. Zároveň si uvedomili, že keby sa pokúšali zachrániť dedinu sami, nepodarilo by sa im to. Je dobré si pomáhať.

4.5/5 - (48 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *