Posledný deň lyžiarskeho výcviku sa mali uskutočniť preteky v behu na lyžiach. Všetky deti sa na to veľmi tešili, pretože víťaz mal dostať nové bežky. Jurko ich chcel vyhrať asi najviac. Daroval by ich svojmu mladšiemu bratovi, ktorý bol dlhý čas chorý, a tak by ho aspoň trošku potešil. Preteky začali a Jurko naozaj vyhrával, mal už pred sebou dostatočne veľký náskok, aby vyhral. Tu sa však stalo niečo neočakávané.
Miško, jeho spolužiak, ktorý bol druhý, zakopol a spadol. Jurko ho počul ako vykríkol. A čo teraz? Čo spraviť? Otočiť sa a ísť sa pozrieť, či je v poriadku? Čo ak je to len finta, aby ho Miško pripravil o víťazstvo? Ale čo ak je zranený? V lese, v ktorom preteky prebiehali, nebolo nikoho! Jurko sa otočil a rýchlo utekal pomôcť spadnutému kamarátovi. Miško ležal na zemi a nohu mal čudne vykrútenú. Možno zlomenú. Jurko váhal, nevedel, čo má robiť. Zrazu okolo nich prebehol Janko. Ani sa neobzrel, nezaujímalo ho, či potrebujú pomoc. Chcel len vyhrať. Jurko chcel tiež vyhrať, no nemohol tam nechať zraneného kamaráta.
Čakal až dovtedy, kým neprišla pani učiteľka. Tá ho veľmi pochválila, pretože vedela, ako veľmi chcel vyhrať a komu chcel darovať lyže. Povedala to aj pri vyhlásení výsledkov: „Milé deti! Niekedy nie je dôležité vyhrať. Dôležitejšie je v núdzi pomôcť človeku, ktorý nás potrebuje. O tom je aj šport. Viem, že by sa Jurko netešil z víťazstva, ak by tam nechal ležať zraneného kamaráta v bolestiach. Tak to robia skutoční víťazi. Preto si myslím, že lyže by mali patriť jemu.“ Deti nadšene súhlasili. Dokonca aj Janko, ktorý sa ich musel vzdať, uznal, že mal zareagovať podobne.
Na víťazstvo sa zabudne, ale na to, či ste niekomu pomohli alebo nepomohli, na to nezabudnete nikdy. Jurko sa tešil z nových lyží. Vlastne sa tešil, že sa poteší jeho brat. A to bolo najkrajšie víťazstvo.
