Bol raz jeden kráľ, ktorý sa volal Svetloslav. Tento kráľ bol veľmi pyšný. V jeden deň sedel na záhrade a kolísal svojho malého synčeka Svetka. Ten plakal, lebo mu do očí svietilo Slnko. Kráľ sa nahneval. „Aké hlúpe Slnko! Načo je? Netreba ho! Je ostré a pichľavé, synčeka mi to ruší. Spáli mi ho dokonca a celý bude červený!“ Kráľ Svetloslav preklínal Slnko a Slnko toto všetko počulo a urazilo sa. Zahrmelo silným hlasom: „Urazil si ma, kráľ Svetloslav! Za trest a za tvoju pýchu už do tvojej krajiny nebudem svietiť! Zistíš, aké je to žiť bezo mňa.“
Kráľ Svetloslav sa najskôr preľakol, no potom sa zase prejavila jeho pýcha. „Načo nám je Slnko? Netreba ho! Máme lampy, oheň, sviečky! Poradíme si.“ A tak sa v kráľovstve kráľa Svetloslava začal nový život, na ktorý si všetci ľudia museli zvyknúť. Zo začiatku to bola zábava, všade bola tma, svietili len lampy, sviečky a ohne. Neskôr sa to však ľuďom prestalo páčiť. Kráľovskí sluhovia nestačili vyrábať sviečky, bolo ich menej a menej.
Prestala rásť tráva, kvety i stromy. Ľudia začali chorľavieť. Nemali čo jesť. Po kráľovstve sa potulovali zlodeji, ktorí sa zakrádali po domoch a kradli. Všetko bolo hore nohami. Kráľovskí radcovia prosili kráľa, aby sa Slnku ospravedlnil. Ten to však odmietol urobiť. Ľudia sa začali sťahovať do susedných kráľovstiev, odchádzala aj zver z lúk a lesov. Zrazu už len kráľ a jeho rodina s najvernejšími sluhami zostali v kráľovstve.
Kráľ odmietal odísť a aj sa ospravedlniť. Po roku, ako urazil Slnko, však musel ustúpiť a opustiť kráľovstvo, pretože jeho vlastný syn ochorel a hrozilo, že umrie. Kráľovstvo spustlo a kráľ Svetoslav sa usadil tesne za jeho hranicou, kde žil vo veľkej biede. V rozpadnutom domčeku žil so svojou ženou a synom a spomínal na to, ako bol kedysi kráľom.
Každý deň sedel pred domom a bez slova si vychutnával slnečné lúče. Pochopil, aké dôležité je Slnko v živote ľudí a ľutoval svoju pýchu, ktorá urazila Slnko a ktorá z neho spravila žobráka.
