O ľadovom medveďovi

V krajine, kde sú ľadovce a iba samý sneh, žil jeden ľadový medveď. Bol to samotár. Nepotreboval kamarátov ani ľadovú medvedicu. Bol spokojný, keď býval sám. Vozil sa po ľadových kryhách, váľal sa v snehu a plával v ľadovej vode. Robil si, čo chcel, kedy chcel, a bol šťastný, že sa nemusí o nikoho starať.
Raz sa však stalo niečo, čo toho medveďa úplne zmenilo.

Bolo skoré ráno, slniečko sa pomaly ukazovalo a všade naokolo sa trblietal sneh. Ľadový medveď si spokojne odfukoval, keď ho zrazu niečo začalo tlačiť pod labou. Rozospato otvoril oči, ponaťahoval sa a pohľad mu skĺzol k miestu, kde mal labu. Ležalo tam vajíčko.

Medveď odskočil a neveriacky si ho obzeral. Po chvíli sa vajce začalo hýbať. Objavila sa jedna prasklina, potom druhá a napokon sa z vajíčka vyliahol malý tučniak. Pozeral sa na medveďa a povedal:
„Mama.“

„Nie, nie, ja nie som tvoja mama. Ja som medveď – chlapec. Nie som dievča,“ ohradil sa hneď medveď.
„Kuk?“ spýtal sa tučniak.
„Nie kuk, ale chlapec. Proste medveď,“ vysvetlil mu.
„Aha, oco,“ odpovedal tučniak.

„Žiadny oco. Nie som tvoj otec. Ja som ľadový medveď a ty si tučniak. Ako by som mohol byť tvoj otec? Veď my dvaja…,“ medveď sa zarazil, posadil sa a pokračoval pokojnejšie, „…my dvaja bývame úplne inde. Ja žijem tu, na severnom póle. A tučniaky žijú na južnom. To je úplne na opačnej strane planéty.“

Tučniak sa naňho len nechápavo pozeral.
„No, to nevadí. Asi ťa sem doniesol vietor. V noci tu fúkalo ako divé,“ dodal medveď.
„Vietor,“ zašepkal tučniak a pritúlil sa k jeho labe.

„Tak vieš čo? Poď. Nájdeme tvojich rodičov,“ rozhodol sa medveď. Vzal tučniaka do svojich veľkých labiek a vyrazili.

Chodili krížom-krážom, hľadali vari všade, ale nikoho nenašli. Nikde ani noha. Žiadni tučniaci, žiadne stopy v snehu. Len medveď a malý tučniak. Medveďovi neostávalo nič iné, len sa o toho malého čiernobieleho drobca postarať.

Po dlhom hľadaní im vyhladlo. Medveď pripravil jedlo. Keď sa najedli, unavene si ľahol do svojho pelechu. Tučniak k nemu nesmelo prikvitol a pritúlil sa. Veľký samotár medveď nevedel, čo má robiť. Mrvil sa. Doteraz bol vždy sám. Nevedel, aké to je mať niekoho tak blízko.
Keď sa však pozrel na tučniaka, ako sa k nemu túli, ako u neho hľadá bezpečie, úplne ho to zahrialo pri srdci. Pocítil niečo zvláštne. A hneď vedel, že sa o malého tučniaka musí postarať.

Dni plynuli a medveď si zvykol nebyť sám. Tučniaka si obľúbil, hoci najprv nechcel. Začal ho mať rád. Zažili spolu veľa zábavy a medveď zistil, že keď sa má s kým podeliť o radosť, je tá radosť ešte väčšia.

Po nejakom čase, keď už bol tučniak starší, medveď v diaľke niečo zbadal. Na vode, na veľkej odlomenenej ľadovej kryhe, plávali dvaja tučniaci. Neúnavne sa rozhliadali do všetkých strán, akoby niečo hľadali.

Keď doplávali bližšie k ľadovému medveďovi, opýtali sa:
„Dobrý deň, pred niekoľkými mesiacmi v noci veľmi silno fúkalo. Bola až snehová búrka. Vtedy sme mali vajíčko a v ňom naše bábätko. Snažili sme sa ho ochrániť, ale vietor bol silnejší a odfúkol nám ho. Stratili sme ho. Odvtedy ho hľadáme. Nevideli ste niekde opusteného tučniaka?“

Vtom z domu vyšiel mladý tučniak. Pozeral sa na nich a nechápal, čo sa deje.
„Ocko? Mami?“ pípol opatrne.
„Našli sme ťa!“ zvolali rodičia a bežali k nemu.

Všetci sa objali a boli šťastní. Rodičia mnohokrát ďakovali medveďovi, že sa o ich mláďa postaral.

Dlho si potom rozprávali, čo všetko sa stalo a akú dlhú cestu urazili. Tučniak vyrozprával všetko, čo zažil s ľadovým medveďom. A rodičia pochopili, aké silné priateľstvo medzi nimi vzniklo. A tak sa rozhodli, že neodídu ďaleko, ale postavia si nový domček neďaleko od neho.

Odvtedy už medveď nikdy nebol sám. A mohol sa tešiť zo všetkého spolu s niekým blízkym.