Za siedmimi riekami a siedmimi horami stálo malé kráľovstvo. Obklopovalo ho niekoľko hustých lesov. Žil tam múdry kráľ a jeho kráľovná. Ich dcéra tam žila s nimi. Krásna princezná menom Alžbeta. Ale ona nebola obyčajná princezná. Bola iná.
Každá princezná sa rada obliekala a upravovala a správala sa vznešene. Alžbeta však nosila skôr nohavice ako šaty a sukne. Svoje krásne dlhé čierne vlasy rada nosila zopnuté do chvosta. A namiesto toho, aby chodila na plesy a elegantne sa prechádzala po záhrade, sedela vo svojej izbe a kreslila.
Neboli to však len tak hocijaké obrázky. Alžbeta čerpala z minulosti. Boli to výnimočné kresby. Kresby zobrazovali drakov zachraňujúcich princezné, kamarátov utekajúcich pred veľkými jaštermi alebo zvieratá pomáhajúce zachrániť les. Alžbeta si často predstavovala, ako všetko prežíva aj vo svojich príbehoch. Najradšej mala, keď mohla odložiť korunku princeznej a začať kresliť. Nemala však predstavu, ako by jej obrázky mohli ožiť.
Jedného dňa, po náročnom dni plnom učenia a snahy správať sa vznešene a splniť všetky požiadavky, ktoré má princezná spĺňať, prišla do svojej izby a nevedela sa dočkať, kedy si odpočinie. Namiesto šiat si obliekla niečo pohodlné a voľné a ľahla si na posteľ s papierom a ceruzkou v ruke. Zapojila svoju fantáziu a začala kresliť. Na papieri sa začal objavovať tajomný les. Všade pobehovali zvláštne zvieratá. Fialové slony, pruhované opice a hady s nohami. Princezná nešetrila fantáziou a kreslila, čo jej napadlo. Keď na chvíľu zavrela oči a premýšľala, čo by ešte mohla nakresliť do príbehu, niekto jej poklepal na rameno.
Keď otvorila oči, zvieratá, ktoré nakreslila, boli v jej izbe. Alžbeta rýchlo vyskočila z postele, zatvorila veľké dvere do svojej komnaty a zatiahla všetky závesy na oknách, aby nikto nevidel, čo sa deje vnútri. Zvieratá sa na ňu pozreli a fialový slon povedal: „Na čo sa pozeráš, princezná, vždy si si priala prežiť svoje kresby. Preto sme všetci prišli za vami. Páči sa nám, ako nás kreslíte. A chceme s vami zažiť dobrodružstvo. Poď.“ Štuchol do princeznej chobotom a začali sa diať čudné veci. Zvieratká sa hrali s Alžbetou a pomáhali jej nakresliť ďalších kamarátov. Z vankúšov v izbe stavali bunkre a kráľovstvá. Princezná bola šťastná. Nemusela nosiť honosné šaty a nemusela sa správať ako princezná. Svojimi živými kresbami sa správala, akoby bola opäť malým dievčatkom.
Keď sa zvieratá vrátili na papier a boli to opäť len obrázky, bol už večer. Alžbeta si obliekla večerné šaty a pripravila sa na večeru s kráľom a kráľovnou. Ale teraz jej to nevadilo. Vedela, že aj kráľovské povinnosti sa musia plniť. Koniec koncov, bola to princezná. A pretože bola múdra a poslušná, vedela, že sa musí správať ako princezná. Vedela však aj to, že opäť príde čas, keď si bude kresliť svojich priateľov a užívať si s nimi každú chvíľu.
