Za siedmimi riekami a siedmimi horami stálo malé kráľovstvo. Obklopovalo ho niekoľko hustých lesov. Žil v ňom múdry kráľ a jeho kráľovná. Spolu s nimi tam žila aj ich dcéra. Roztomilá princezná menom Alžbeta. Ale nebola to obyčajná princezná. Bola iná.
Každá princezná sa rada obliekala a upravovala a správala sa vznešene. Alžbeta nosila radšej nohavice ako šaty a sukne. Svoje krásne dlhé čierne vlasy rada nosila zopnuté do chvosta. A namiesto toho, aby chodila na plesy a ladne sa prechádzala po záhrade, sedela vo svojej izbe a kreslila.
Ale neboli to len tak hocijaké obrázky. Alžbeta kreslila zážitky. Boli to neobyčajné príbehy. Kresby boli o drakoch, ktorí zachraňujú princezné, o kamarátkach, ktoré utekajú pred veľkými jaštermi, alebo o zvieratkách, ktoré pomáhajú zachrániť les. Alžbeta si často predstavovala, akoby to všetko ona prežívala vo svojich príbehoch. Najradšej mala, keď mohla odložiť korunku princeznej a začať kresliť. To ešte netušila, ako jej obrázky dokážu ožiť.
Jedného dňa, po náročnom dni plnom učenia a snahy správať sa vznešene a splniť všetky požiadavky, ktoré by mala princezná spĺňať, prišla do svojej izby a nevedela sa dočkať, kedy si odpočinie. Namiesto šiat si obliekla niečo pohodlné a voľné a ľahla si na posteľ s papierom a ceruzkou v ruke. Zapojila svoju fantáziu a začala kresliť. Na papieri sa začal objavovať tajomný les. Všade pobehovali zvláštne zvieratá. Fialové slony, pruhované opice a hady s nohami. Princezná nešetrila fantáziou a kreslila všetko, čo jej napadlo. Keď na chvíľu zavrela oči a premýšľala, čo by ešte mohla nakresliť do príbehu, niekto jej poklopal po pleci.
Keď otvorila oči, zvieratá, ktoré namaľovala, boli v jej izbe. Alžbeta rýchlo vyskočila z postele, zatvorila veľké dvere do svojej komnaty a zatiahla všetky závesy na oknách, aby nikto nevidel, čo sa deje vo vnútri. Zvieratká sa na ňu pozreli a fialový slon povedal: „Na čo sa pozeráš, princezná, vždy si si priala žiť vo svojich kresbách. Tak sme všetci prišli za tebou. Páči sa nám, ako nás kreslíš. A chceme s tebou zažiť dobrodružstvo. Poď.“ Štuchol princeznú chobotom a začali sa diať veci. Zvieratká sa hrali s Alžbetou a pomáhali jej kresliť ďalších kamarátov. V izbe stavali bunkre a kráľovstvá z vankúšov. Princezná bola šťastná. Nemusela mať na sebe honosné šaty a nemusela sa správať ako princezná. So svojimi živými kresbami sa správala, akoby bola opäť malým dievčatkom.
Keď sa zvieratká vrátili na papier a boli to opäť len obrázky, bol už večer. Alžbeta si obliekla večerné šaty a pripravila sa na večeru s kráľom a kráľovnou. Teraz jej to však nevadilo. Vedela, že aj kráľovské povinnosti sa musia plniť. Bola predsa princezná. A keďže bola múdra a poslušná, vedela, že sa musí správať ako princezná. Ale vedela aj to, že opäť príde čas, keď si nakreslí svojich priateľov a bude si s nimi užívať každú chvíľu.
