V ďalekej krajine, kde je sneh po celý rok a v tých najvyšších horách, sa odohral príbeh, ktorý ti chcem porozprávať. Stalo sa to už dávno. Existuje hora, ktorá je najvyššia na svete. Ľudia tam nechodia. Sú tam hromady snehu a niekedy sa tam spustí lavína. To znamená, že sa niekde uvoľní časť snehu a zrazu sa celý spustí z hory dole. Aj keď na hore nežili žiadni ľudia, predsa len tam bol nejaký život. Žil tam snežný muž.
Bol obrovský a celý biely. Mal huňatú srsť, veľké ruky a neuveriteľnú silu. Žil tam sám v jednej skrytej jaskyni. Nikto ju nikdy nevidel. A ani jeho. Tento snežný muž veľmi rád chodil na prechádzky. Vždy vyliezol na vrch, rozhliadal sa po okolitej scenérii a potom si sadol na svoj veľký zadok a zviezol sa dolu horou. Bola to preňho veľká zábava. Tá hora bola jeho domovom. Miloval to tam.
Jedného rána, keď sa prebúdzal vo svojej jaskyni, počul akýsi zvláštny zvuk. Bolo to, akoby sa tam niekto prechádzal a vzdychal. „Uf, ach, to je ťažké.“ Snežný muž ho počul znova a znova. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Veď na jeho horu nikto nechodí. Poriadne si pretrel oči a išiel sa pozrieť, kto to hovorí. Obišiel celú horu, nikoho nemohol nájsť. Stále však počul, že tam niekto je. Potom zrazu, takmer na vrchole, uvidel človeka. Bol to horolezec. Snažil sa vyliezť na samotný vrchol hory. Nebolo to však ľahké. Horolezcovi chýbal len kúsok. Bolo však vidieť, že mu už nezostávajú žiadne sily. Šmýkal sa na snehu. Bolo to čoraz ťažšie a ťažšie. Snežný muž ho z diaľky pozoroval. Keď sa v tej chvíli pod horolezcom odlomil kus ľadu, pošmykol sa, spadol do snehu a spustila sa lavína. Sneh ho strhol pod seba a nadol. Snežný muž neváhal a rozbehol sa veľkými krokmi za ním . Preskakoval po ľade, odhŕňal sneh a snažil sa horolezca čo najrýchlejšie nájsť.
Keď ho konečne vyhrabal zo snehu, horolezec bol premrznutý, slabý a mal zavreté oči. Snežný muž ho vzal do náručia a bežal s ním do svojej jaskyne. Tam rýchlo rozložil oheň a horolezca priložil k sebe. Čakal, kým sa prebudí. Stále ho kontroloval. Mal oňho strach. Po chvíli sa horolezec prebral. Pozeral sa na snežného muža. Rozhliadol sa a videl, že je v jaskyni a že ho hreje oheň. Opatrne si sadol. „To ty si ma zachránil?“ Spýtal sa snežného muža. Ten len prikývol a priložil do ohňa. Horolezec pokračoval: „Ďakujem ti. Bez teba by som to nedokázal.“ Snežný muž sa len usmial. Horolezec prespal celú noc v jaskyni pri ohni. Snežný muž prikladal polená a dával pozor na horolezca. Ráno sa cítil lepšie. Bol čas, aby sa vrátil domov. Rozlúčil sa so snežným mužom a ešte raz mu poďakoval.
Keď kráčal domov, stále myslel na to, čo zažil. Počul, že snežný muž existuje, ale neveril v neho. Teraz ho však videl. A bol mu vďačný za to, že ho zachránil. Rozhodol sa, že mu to nejako oplatí. Nikomu o ňom nepovedal, pretože nechcel, aby za ním chodili ľudia a ublížili mu alebo sa ho pokúsili chytiť. Raz za čas za ním chodil sám. Vždy mu priniesol niečo dobré, čo mal snežný muž rád, a postaral sa, aby bola jeho hora v bezpečí.
Snehuliak. Myslíte asi snežný muž. Či odkedy majú snehuliaky srsť? A hovorí sa „k ohnisku“, nie „pri ohnisko“. Načo to robíte, keď neviete po slovensky? Kto to má po vás čítať?
Snežný muž pravdepodobne nie je skutočný Snehuliak. 🙂 Preklady nie sú korigované. Na základe predchádzajúcej pripomienky sa prihlásili dvaja dobrovoľníci. Ďakujeme.
Zatiaľ odporúčam autora vynechať.
??