O snehuliakovi

V ďalekej krajine, kde celoročne sneží, v najvyšších horách, sa odohral príbeh, ktorý vám chcem porozprávať. Stalo sa to už dávno. Existuje hora, ktorá je najvyššia na svete. Ľudia tam nechodia. Sú tam kopy snehu a niekedy aj lavína. To znamená, že časť snehu sa niekde uvoľní a zrazu sa dostane až dole. Aj keď na hore nežili žiadni ľudia, stále tam bol nejaký život. Žil tam snehuliak.

Bol obrovský a celý biely. Mal huňatú srsť, veľké ruky a neuveriteľnú silu. Žil sám v skrytej jaskyni. Nikto ho nikdy nevidel. Dokonca ani on nie. Tento snehuliak sa rád prechádzal. Vždy vyliezol na horu, rozhliadol sa po okolitej scenérii a potom si sadol na svoj veľký zadok a zišiel z hory. Bola to pre neho veľká zábava. Hora bola jeho domovom. Veľmi sa mu tam páčilo.

Jedného rána, keď sa prebúdzal vo svojej jaskyni, počul zvláštny zvuk. Akoby sa tam niekto prechádzal a vždy si vzdychol. „Uf, to je ťažké.“ Snehuliaka počul znova a znova. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Na jeho horu nikto neprichádzal. Silno si pretrel oči a išiel sa pozrieť, kto hovorí. Obišiel celú horu, ale nikoho nenašiel. Ale stále počul, že tam niekto je. Potom zrazu, takmer na vrchole, uvidel muža. Bol to horolezec. Snažil sa vystúpiť na samotný vrchol hory. Ale nebolo to ľahké. Horolezcovi chýbal len kúsok. Ale bolo vidieť, že už nemá silu. Šmýkal sa na snehu. Bolo to čoraz ťažšie a ťažšie. Snehuliak ho pozoroval z diaľky. Keď sa v tej chvíli pod horolezcom odlomil kus ľadu, pošmykol sa, spadol do snehu a spustil lavínu. Sneh ho ťahal pod seba a nadol. Snehuliak neváhal a rozbehol sa za ním veľkými krokmi. Skákal po ľade, odhŕňal sneh a snažil sa čo najrýchlejšie nájsť horolezca.

Keď ho konečne vyhrabal zo snehu, horolezec bol prechladnutý, slabý a mal zavreté oči. Snehuliak ho vzal do náručia a bežal s ním do svojej jaskyne. Rýchlo tam rozložil oheň a položil horolezca pri ohnisko. Čakal, kým sa prebudí. Stále ho kontroloval. Mal oňho strach. Po chvíli sa horolezec prebral. Pozrel sa na snehuliaka. Rozhliadol sa a uvidel, že je v jaskyni a že ho hreje oheň. Opatrne si sadol. „Zachránil si ma?“ Spýtal sa snehuliaka. Ten len prikývol a priložil na oheň. Horolezec pokračoval: „Ďakujem. Bez teba by som to nedokázal.“ Snehuliak sa len usmial. Horolezec prespal celú noc v jaskyni pri ohni. Snehuliak ukladal polená a dával pozor na horolezca. Ráno sa cítil lepšie. Bolo načase, aby sa vrátil domov. Rozlúčil sa so snehuliakom a ešte raz mu poďakoval.

Keď kráčal domov, stále myslel na to, čo zažil. Počul, že snehuliak existuje, ale neveril v neho. Teraz ho však uvidel. A bol mu vďačný za to, že ho zachránil. Rozhodol sa, že mu to nejako oplatí. Nikomu o ňom nepovedal, pretože nechcel, aby za ním ľudia prišli a ublížili mu alebo sa ho pokúsili chytiť. Raz za čas za ním chodil sám. Vždy mu priniesol niečo dobré, čo snehuliakovi chutilo, a postaral sa, aby bola jeho hora v bezpečí.

4.6/5 - (19 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.