Taká snehová vločka má veľa priateľov. Ani by ste nespočítali, koľko ich je. Jej najbližšími priateľmi sú snehové vločky, ktoré vypadli z toho istého mraku. Spoločne sa držia celú cestu až na zem a aj na zemi ležia vedľa seba v snehovom záveji. Keď sú snehové vločky spolu, sú šťastné a spokojne odpočívajú na zemi, na strechách alebo na stromoch tak dlho, ako im to slnko dovolí.
Jednu zimu fúkal silný vietor. Snežilo a jednu malú snehovú vločku menom Snežienka to odvialo ďaleko od jej kamarátov na tom istom obláčiku. Pristála v snehovom záveji, schúlila sa a rozplakala. Cítila sa opustená, hoci okolo nej bolo veľa ďalších snehových vločiek. Ale nechceli sa s ňou rozprávať, pretože bola cudzia.
Ležala tak celé dva dni, osamelá a nešťastná. Priala si, aby slnko zasvietilo a ona sa roztopila. Ale to nie a nie vykuknúť spoza mrakov. Zrazu sa v diaľke ozval smiech a krik. Pribehla celá skupina detí. Zo šálov a klobúkov im vykúkali len rozosmiate oči a červené líca. Váľali sa v snehu, robili gule, hádzali ich po sebe alebo ich kotúľali, aby sa zväčšili a mohli urobiť veľké brucho snehuliakovi. Do jednej takej gule sa dostala aj Snežienka. Strapatý chlapec ju so smiechom hodil k veľkému stromu. Minul, guľa sa rozbila o zem. A Snežienka nemohla uveriť vlastným očiam. Pristála priamo uprostred svojich priateľov z toho istého mraku. To bolo radosti a vítania. Všetky snehové vločky sa silno chytili za ruky a sľúbili si, že už nikdy nedovolia, aby ich niečo rozdelilo, ani ten najväčší vietor.
