Plyšový macko knihovník

Uprostred jednej malej dediny bol nádherný park. Rástli tam krásne stromy, tiekol tam potôčik a všade viedli rôzne cestičky, kde sa dalo pekne prechádzať. Všetky deti tam veľmi rady chodili. Keby si išiel po jednej z tých cestičiek až úplne doprostred toho parku, našiel by si tú najlepšiu vec, ktorá tam bola.

Stál tam malý domček. Mal červenú strechu a v oknách pestrofarebné záclony. Ten domček bol kúzelný. Bola to detská knižnica. A bola plná detských knižiek. Pre chlapcov aj pre dievčatá. Táto knižnica bola ale zvláštna v tom, že mala neobyčajný detský čitateľský kútik. Bola to taká miestnosť, kde boli vankúše a pohodlná pohovka a ty si si tam mohol ľahnúť, ako si chcel, a pritom si prezerať alebo čítať tie najlepšie príbehy z knižiek. V kútiku bol ale ešte niekto. Na tej pohovke vždy sedel veľký a huňatý plyšový medveď. Nebol to ale obyčajný plyšiak. Ten medveď bol rozprávkový.

Rozprávka pre deti Plyšový macko knihovník
Plyšový macko knihovník

Raz si do tejto knižnice zašiel malý chlapec menom Viktor. Mal veľmi rád knižky a páčili sa mu všetky dobrodružné príbehy. Keď Viktor prišiel do knižnice a obzeral sa, akú knižku si požičia, jedna z nich tak zvláštne svietila. Vždy keď sa na ňu pozrel, tak naňho blikla. Tomu sa nedalo odolať. Musel si ju požičať. Vzal si ju a hneď si sadol na pohovku do čitateľského kútika. Tesne vedľa plyšového medveďa. Otvoril knihu, tá sa zaligotala a hneď na prvej stránke bola kúzelná veta. „Nech na teba nepadne driemota a nech sa vráti do macka trocha života.“ Keď to Viktor prečítal, kniha začala sama listovať. Zdvihla sa mu z lona a všetko okolo nej sa kúzelné trblietalo a točilo. Slovíčka z nej skákali a písmenká si len tancovali. Potom sa položila Viktorovi do lona. Ten len pozeral a nechápal čo to bolo. „Tak čo? Ideme si čítať?“ Ozval sa neznámy hlas za Viktorom. Otočil sa a zistil, že to hovorí naňho plyšový medveď. „Ty rozprávaš?“ spýtal sa Viktor. „Áno, kúzelnou vetou v knižke si ma oživil. Dokáže to len táto kniha. Som rozprávkový macko knihovník. Môžem si teraz s tebou čítať a rozprávať a hrať sa. Až keď knihu dočítame, prečítaš poslednú vetu a ja zase zaspím. Ale neboj, nabudúce ma zase môžeš oživiť. Keď prečítaš zase tú prvú kúzelnú vetu v tejto knižke.“ Viktor sa len usmieval. Nevedel, že plyšový medveď v knižnici môže ožiť. Prečítali si spolu niekoľko kníh. Rozprávali sa o dobrodružných príbehoch a veľa sa spolu nasmiali.

Odvtedy sa Viktor tešil do knižnice ešte viac. Veľmi rád každý deň pribiehal cez park po cestičkách a čo najrýchlejšie ku knižkám. Sadol si na pohovku a čítal ešte radšej. Nielenže sa dozvedal plno nových vecí, ale mal tam aj pomocníka. Macka knihovníka.

4.8/5 - (76 votes)

1 Comment

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *