Uprostred jednej malej dediny bol nádherný park. Rástli tam krásne stromy, tiekol tam potôčik a všade viedli rôzne cestičky, kde sa dalo pekne prechádzať. Všetky deti tam veľmi rady chodili. Keby si išiel po jednej z tých cestičiek až úplne doprostred toho parku, našiel by si tú najlepšiu vec, ktorá tam bola.
Stál tam malý domček. Mal červenú strechu a v oknách pestrofarebné záclony. Ten domček bol kúzelný. Bola to detská knižnica. A bola plná detských knižiek. Pre chlapcov aj pre dievčatá. Táto knižnica bola ale zvláštna v tom, že mala neobyčajný detský čitateľský kútik. Bola to taká miestnosť, kde boli vankúše a pohodlná pohovka a ty si si tam mohol ľahnúť, ako si chcel, a pritom si prezerať alebo čítať tie najlepšie príbehy z knižiek. V kútiku bol ale ešte niekto. Na tej pohovke vždy sedel veľký a huňatý plyšový medveď. Nebol to ale obyčajný plyšiak. Ten medveď bol rozprávkový.
Raz si do tejto knižnice zašiel malý chlapec menom Viktor. Mal veľmi rád knižky a páčili sa mu všetky dobrodružné príbehy. Keď Viktor prišiel do knižnice a obzeral sa, akú knižku si požičia, jedna z nich tak zvláštne svietila. Vždy keď sa na ňu pozrel, tak naňho blikla. Tomu sa nedalo odolať. Musel si ju požičať. Vzal si ju a hneď si sadol na pohovku do čitateľského kútika. Tesne vedľa plyšového medveďa. Otvoril knihu, tá sa zaligotala a hneď na prvej stránke bola kúzelná veta. „Nech na teba nepadne driemota a nech sa vráti do macka trocha života.“ Keď to Viktor prečítal, kniha začala sama listovať. Zdvihla sa mu z lona a všetko okolo nej sa kúzelné trblietalo a točilo. Slovíčka z nej skákali a písmenká si len tancovali. Potom sa položila Viktorovi do lona. Ten len pozeral a nechápal čo to bolo. „Tak čo? Ideme si čítať?“ Ozval sa neznámy hlas za Viktorom. Otočil sa a zistil, že to hovorí naňho plyšový medveď. „Ty rozprávaš?“ spýtal sa Viktor. „Áno, kúzelnou vetou v knižke si ma oživil. Dokáže to len táto kniha. Som rozprávkový macko knihovník. Môžem si teraz s tebou čítať a rozprávať a hrať sa. Až keď knihu dočítame, prečítaš poslednú vetu a ja zase zaspím. Ale neboj, nabudúce ma zase môžeš oživiť. Keď prečítaš zase tú prvú kúzelnú vetu v tejto knižke.“ Viktor sa len usmieval. Nevedel, že plyšový medveď v knižnici môže ožiť. Prečítali si spolu niekoľko kníh. Rozprávali sa o dobrodružných príbehoch a veľa sa spolu nasmiali.
Odvtedy sa Viktor tešil do knižnice ešte viac. Veľmi rád každý deň pribiehal cez park po cestičkách a čo najrýchlejšie ku knižkám. Sadol si na pohovku a čítal ešte radšej. Nielenže sa dozvedal plno nových vecí, ale mal tam aj pomocníka. Macka knihovníka.
Krásny príbeh