Na dvore jedného statku bol veľký chliev. V ňom žilo prasiatko Ferko. Bolo to roztomilé a krásne prasiatko. Väčšina prasiatok sa rada váľala v blate. Keď jedli, prskali jedlo okolo seba a na seba. Ferko bol však iný. Vždy bol krásne čistučký a voňavý. Keď jedol, nevyprskla z jeho korýtka ani kvapka.
A jeho chlievik? Leskol sa čistotou! Vždy, keď k nemu prišlo nejaké zvieratko na návštevu, neverilo vlastným očiam, ako tam má čisto. Ferko pyšne prikyvoval: „Čistota je pol zdravia.“ Ferko to mal takto rád. Bol spokojný, keď bol čistý on aj jeho chlievik.
Raz ale na dvor prišlo neznáme auto. Všetky zvieratká aj Ferko vyšli zo svojich domčekov a pozerali sa, čo je to za novotu. Bol to nejaký nákladiak. Vzadu v nákladnom priestore sa to hýbalo a rachotilo. Nakoniec k autu prišiel farmár, ktorý sa o zvieratká a statok staral, otvoril zadné dvere nákladiaka a tam čakalo na všetkých veľké prekvapenie.
Z auta vyskočili dve nové prasiatka. Vybehli von na dvorček a už si to pelášili do všetkých strán. Prasiatka behali všade možne. Chvíľu boli pri sliepkach, chvíľu pri plote, za okamih pri bránke, v okamihu skočili do blata, vyváľali sa v ňom a potom zase bežali inam. Všetky zvieratká na dvore len otáčali hlavou a pozorovali nové prasiatka, ako zvedavo pobiehajú a všetko skúšajú.
Po chvíli sa prasiatka zastavili a prezerali si domček, kam predtým ešte nevbehli. Stáli pred chlievikom prasiatka Ferka. „Jééé, to je ale pekný chlievik! Tam sa nám bude páčiť. To bude super,“ povedali si prasiatka a celé špinavé od blata vbehli do chlievika. Veselo si v ňom poskakovali, potom sa zase váľali a pritom si pochvaľovali, aký pekný chlievik to je.
Ferko zatiaľ stál vonku a zarazene hľadel na svoj chlievik. Nezmohol sa ani na slovo, keď zbadal, ako ho počas pár sekúnd prasiatka zašpinili. Akonáhle sa spamätal a uvedomil si, čo sa to vlastne deje, odhodlane vošiel do svojho chlievika a povedal: „Tak to teda nie! Nemôžete si takto vojsť do môjho chlievika a urobiť tu neporiadok! To sa nerobí.“
„Ale no tak, prasiatko, nebuď také. Veď neporiadok je fajn, je to zábava váľať sa v blate a potom si pekne rochniť doma. A hlavne sa neumývať. To je to najlepšie,“ odpovedali mu vysmiate prasiatka.
Ferko sa ale nesmial. To sa mu nepáčilo. Nemal rád neporiadok a už vôbec nie vo svojom chlieviku. „Musíš si užívať, smiať sa a radovať, nielen stále upratovať a byť taký prísny na poriadok,“ pokračovali prasiatka.
Ferko sa hneď nadýchol a zhurta chcel prasiatkam vynadať. Potom sa ale nahlas zamyslel: „Tie malé prasiatka majú trochu pravdu. Áno, je pravda, že rád upratujem, ale veď to je správne. Čistota je predsa pol zdravia. Avšak zase na druhej strane, asi som naozaj veľmi prísny na poriadok.
„Áno, áno, prasiatko. Presne tak. Kedy si sa naposledy zasmial tak, že ti tiekli slzy? Poriadne si sa vyváľal v blate a nevadilo ti to?“ odvetili prasiatka.
Ferko premýšľal. Po chvíli prišiel s nápadom: „Dobre, prasiatka. Urobíme dohodu. Vy ma naučíte poriadne sa vyblázniť, smiať sa a radovať a ja vás naučím udržiavať poriadok. Platí?“
Prasiatka chvíľu premýšľali a potom súhlasili. Vzali Ferka medzi seba a začali sa s ním blázniť. Prasiatko sa najprv zdráhalo, nechcelo sa zašpiniť. Ale sľub je sľub, a tak urobilo všetko, čo mu prasiatka povedali. Dokonca sa pri tom tak smialo, až mu tiekli slzy. Potom sa všetci traja pekne umyli a upratali po sebe. Večer boli všetci spokojní.
A čo sa prasiatka a Ferko naučili? Že je dôležité vedieť sa zasmiať a hrať sa, ale tiež potom všetko dať do poriadku. Všetko má svoj správny čas.
