Za ľadovou horou a čiernymi lesmi je malé kráľovstvo. Žije v ňom múdry kráľ, ktorý má dve roztomilé a neposedné deti. Dievčatko sa volá Rozárka. Má krásne hnedé oči ako gaštany a dlhé vlásky čierne ako havran. Jej líčka sú červené a sukňu má večne zablatenú. Chlapec sa volá Janko. Hnedé vlasy mu stoja na hlave ako špendlíky a na tvári mu vidíme len úsmev. Otecko pán kráľ ich má veľmi rád. Ale pretože deti sú divoké a neposedné, často s nimi zažíva veľa dobrodružstiev. Dnes už vie, že sa o ne nemusí báť. Majú kamarátov, ktorí ich chránia a pomáhajú im. Ako to vie?
Jedného pekného popoludnia sa deti dohodli, že sa budú hrať na schovávačku. Bola to ich obľúbená hra. Striedali sa v počítaní a schovávaní. Keď Janko počítal, Rozárka utekala čo najďalej, aby sa dobre ukryla. Schovala sa blízko čierneho lesa. V diaľke videla Janka, ako prehľadáva okolie, ale Rozárku nevidel. Prikrčila sa za veľký kameň a snažila sa za ním úplne skryť. V tej chvíli sa však mach a lístie, na ktorých stála, prepadli a Rozárka sa kĺzala niekam do neznáma. Nemohla sa zastaviť. Snažila sa niečoho chytiť, ale nešlo jej to. Zrazu dopadla na zem. Všade bola tma. Janko bol ďaleko a aj keď naňho volala, nepočul ju. Rozhliadla sa okolo seba a zrazu zbadala, že kúsok od nej v tme svietia nejaké oči.
Bola vystrašená, ale musela zistiť, kto tam s ňou je. Pristúpila bližšie. Vystrela ruku a dúfala, že sa jej nič nestane. Počula tiché zavrčanie. Na dlani pocítila studený ňufák. Po chrbte jej prebehol mráz. Bola príliš vystrašená. „Neboj sa, nechcem ti ublížiť.“ Jemne zašepkala. Jedným očkom sa pozrela či neuvidí kto to je. Strach jej nedovolil urobiť prudký pohyb, a tak pomaly, ale isto nazerala do tmy a snažila sa rozoznať, kto tam je. Z tmy sa opatrne vynoril vlk. Rozárka úplne ztuhla. Nevedela, čo má robiť. Vlk zrazu urobil niečo, čo nečakala. Priblížil sa ku nej. Položil jej hlavu pod ruku. Ukázal jej, že sa nemá čoho báť. Rozárke sa uľavilo. Zaplavilo ju príjemné teplo, akoby medzi nimi bolo nejaké kúzlo. Vedela, že vlk jej neublíži. „Pomôžeš mi, prosím?“ Nesmelo sa spýtala. Zrazu ju zviera potiahlo za rukáv. Viedlo ju čiernym lesným tunelom. O chvíľu dievčatko uvidelo svetlo. Mnoho svetiel. Boli to fakle, ktoré mali všetci v kráľovstve, keď hľadali malú princeznú. Rozárka si kľakla vedľa svojho záchrancu. Objala ho oboma rukami a sľúbila mu . „Nikdy na teba nezabudnem, ďakujem ti.“ Vlk jej na oplátku oblizol líce a zmizol v čiernom lese.
Keď potom dievčatko všetko rozprávalo otcovi a bratovi, pán kráľ sa len usmial. Vedel, že v čiernom lese sú priatelia, ktorí dokážu v ľuďoch vidieť dobro. A vedel aj to, že toto určite nebolo naposledy, čo títo zvierací priatelia pomohli jeho deťom. Na znak priateľstva a vďaky prinášal pán kráľ každý deň do čierneho lesa tie najlepšie dobroty pre vlkov.
