Za ľadovcom a čiernymi lesmi sa nachádza malé kráľovstvo. Obýva ho múdry kráľ, ktorý má dve roztomilé ale zlomyseľné deti. Dievčatko sa volá Rozarka. Má krásne hnedé oči ako gaštany a dlhé vlasy čierne ako havran. Líca má červené a sukňu večne zablatenú. Chlapec sa volá Honzík. Hnedé vlasy mu stoja na hlave ako špendlíky a na tvári mu vidíme len úsmev. Otec pán King ich má veľmi rád. Ale pretože deti sú divoké a neposedné, často s nimi zažíva veľa dobrodružstiev. Dnes vie, že sa nemusí obávať. Majú priateľov, ktorí ich chránia a pomáhajú im. Ako to vie?
Jedno pekné popoludnie sa deti dohodli, že sa budú hrať na schovávačku. Bola to ich obľúbená hra. Spravodlivo sa striedali v počítaní a schovávaní. Keď Honzík počítal, Rozárka utekala čo najďalej, aby mala dobrý úkryt. Schovala sa pri čiernom lese. V diaľke videla Honzíka, ako prehľadáva okolie, ale Rozárku nevidel. Prikrčila sa za veľký kameň a snažila sa za ním úplne skryť. V tej chvíli sa však mach a lístie, na ktorých stála, rozpadli a Rozárka skĺzla do neznáma. Nemohla prestať. Snažila sa niečoho chytiť, ale nedokázala to. Zrazu dopadla na zem. Všade bola tma. Honzík bol ďaleko, a hoci naňho volala, nepočul ju. Rozhliadla sa okolo seba a zrazu zbadala, že kúsok od nej v tme svietia nejaké oči.
Bola vystrašená, ale musela zistiť, kto je tam s ňou. Pristúpila bližšie. Vystrela ruku a dúfala, že sa jej nič nestane. Počula tiché zavrčanie. Na dlani pocítila studený ňufák. Po chrbte jej prebehol mráz. Bola príliš vystrašená. „Neboj sa, nechcem ti ublížiť.“ Ticho zašepkala. Rozhliadla sa, aby zistila, kto to je. Strach jej nedovolil urobiť prudký pohyb, a tak pomaly, ale isto nazerala do tmy a snažila sa rozoznať, kto tam je. Z tmy sa opatrne vynoril vlk. Rozárka zamrzla. Nevedela, čo má robiť. Vlk zrazu urobil niečo, čo nečakala. Priblížil sa k nej. Položil si hlavu pod jej ruku. Ukázal jej, že sa nemá čoho báť. Rozárke sa uľavilo. Zaplavilo ju príjemné teplo, akoby medzi nimi bolo nejaké kúzlo. Vedela, že vlk by jej neublížil. „Pomôžete mi, prosím?“ Nesmelo sa spýtala. Zrazu ju zviera potiahlo za rukáv. Viedol ju čiernym lesným tunelom. V okamihu dievčatko uvidelo svetlo. Mnoho svetiel. Boli to pochodne, ktoré mali všetci v kráľovstve, lebo hľadali malú princeznú. Rozárka si kľakla vedľa svojho záchrancu. Objala ho oboma rukami a sľúbila mu. „Nikdy na teba nezabudnem, ďakujem.“ Vlk jej na oplátku oblizol líce a zmizol v čiernom lese.
Keď potom dievčatko všetko povedalo svojmu otcovi a bratovi, kráľ sa len usmial. Vedel, že v čiernom lese sú priatelia, ktorí v ľuďoch vidia dobro. A vedel tiež, že to určite nebolo naposledy, čo títo zvierací priatelia pomohli jeho deťom. Na znak priateľstva a vďaky prinášal kráľ každý deň do čierneho lesa najlepšie pochúťky pre vlkov.
