Kde bolo, tam bolo, v krajine, kde sa piesok lial a sypal ako vodopád, žil jeden mladý muž. Bol vysoký, s očami modrými ako nebo a s vlasmi čiernymi ako uhoľ. Bol to pracovitý muž a všetci ho volali Filip.
Filipova rodina však nebola bohatá a jednu neskorú jeseň im hrozilo, že prídu o všetky statky. Zúfalí rodičia preto vymysleli plán, ktorý sa Filipovi vôbec nepáčil.
Jedného večera sedeli pri stole, keď otec riekol:
„Syn môj, na našu rodinu prišlo najhoršie obdobie. Ak sa nič nezmení, prídeme o všetko. Preto sme ti s matkou našli nevestu. Jej rodina je bohatá a môže nás zachrániť. Otec prisľúbil, že zajtra prídeme na pytačky.“
Filip posmutnel, no vedel, že chce rodine pomôcť. Na druhý deň sa čo najlepšie vychystal a okolo obeda sa spolu s rodičmi vybrali do domu budúcej nevesty. Hostili ich výborne, no nevesta sa mu vôbec nezapáčila. Mala veľký nos, strapaté vlasy ako slamu a Filip si povedal, že toto je jeho najhoršia nočná mora.
Napriek tomu svoj sľub dodržal a požiadal dievča o ruku. Nevesta sa zaradovala a rodičia začali okamžite plánovať svadbu, ktorá mala byť už o týždeň.
Tú noc bolo Filipovi veľmi smutno. Vybral sa k jazeru, sadol si na breh a hádzal kamienky do vody. Premýšľal, či urobil správne rozhodnutie. Vtom začul prekrásny spev. Rozhliadol sa a na pobreží zbadal krásnu dievčinu s vlasmi žiarivými ako slnko a očami zelenými ako smaragd.
„Krásne spievate, mladá deva,“ pochválil ju a prisadol si.
„Ďakujem,“ riekla ticho.
„Ako sa voláte?“ spýtal sa očarený jej hlasom, ktorý znel ako šumenie vĺn.
„Volám sa Marina a bývam tu v jazere,“ odpovedala.
Filip sa zasmial: „V jazere? To by si mi musela ukázať, kde máš dom!“
Dievčina sa však len smutne pousmiala.
„Nemôžem ti ho ukázať. Nie som ako ostatní ľudia. Som morská panna.“
Filip neveril vlastným ušiam. No keď sa dotkol jej ruky, bola studená ako voda a jemná ako hodváb. A pri pohľade do jazera si všimol rybiu plutvu, ktorá sa mihla vo vlnách.
„Prečo smútiš, Marina?“ spýtal sa.
„Pretože s tebou nemôžem zostať. Morské panny nesmú žiť na súši. Keby som opustila vodu, stratila by som hlas aj život,“ riekla a slzy jej padali do vĺn ako perly.
Filip za ňou chodil každý večer a čoskoro sa do nej celkom zamiloval. Zabúdal na snúbenicu, rodičov aj blížiacu sa svadbu.
Keď prišiel posledný večer pred obradom, jeho srdce bolo ťažké ako olovo. Vybral sa k jazeru, aby sa s Marinou naposledy rozlúčil. Zobral si rybársku udicu, aby mal aspoň zámienku.
Vtom sa udica silno pohla a Filip chytil malú zlatú rybku. Tá prehovorila ľudským hlasom:
„Filip, pusť ma späť do vody a splním ti jedno želanie.“
Filip nezaváhal:
„Prajem si, aby moja milá Marina bola človekom!“
Zlatá rybka sa zablysla a zmizla v hĺbke. Voda sa rozvírila a z jazera vystúpila Marina — tentoraz už s ľudskými nohami.
„Filip,“ zašepkala, „ja môžem byť s tebou.“
Filip ju vzal za ruku a ešte v tú noc spolu utiekli z dediny. Usadili sa ďaleko pri mori, kde ich nik nepoznal. Tam sa vzali, postavili si malý domček pri pobreží a žili spolu šťastne, až kým ich smrť nerozdelila.
A možno, keď sa raz prejdeš po brehu mora za tichého večera, začuješ spev, ktorý sa nesie ponad vlny — spev Máriny, čo spieva o láske silnejšej než všetky prekliatia sveta.
