Orlík bolo malé vyhliadkové lietadlo. Lietalo si krížom krážom po oblohe. Robilo premety, točilo sa do všetkých strán a ukazovalo tie najlepšie kaskadérske kúsky. Bolo celé žlté ako slniečko a na jeho krídlach sa pýšil krásne namaľovaný orol. Preto sa mu hovorilo Orlík.
Toto lietadielko vedelo veľmi dobre lietať, len nechcelo chodiť na žiadne kontroly. Bolo veľmi pyšné. Donekonečna opakovalo: „Ja sa nikdy nepokazím. Ja som najlepšie a neporaziteľné. Ja opravu nikdy potrebovať nebudem.“ A dlho tomu tak skutočne bolo. Lietadielko Orlík opravu nepotrebovalo. Až do osudného dňa, keď sa všetko razom zmenilo.
Bolo slnečné popoludnie. Zima pomaly končila a začínal pofukovať príjemný jarný vánok. Na oblohe sa naháňalo pár obláčikov a medzi nimi si poletovalo lietadielko Orlík. Svižne sa prepletalo medzi obláčikmi. Plachtilo si po vetre. Potom dostalo chuť si poriadne prevetrať krídla a zrýchlilo. Ale tak veľmi, až to bolo nebezpečné. Skoro prestávalo byť vidieť – za ním len biela čiara.
Keď si dosť užilo, rozhodlo sa spomaliť. V tej chvíli v ňom niečo cvaklo. Nešla zbrzdiť rýchlosť. Lietadlo Orlík nevedelo, čo má robiť. Snažilo sa zastaviť, chcelo sa zniesť na zem, ale niečo sa v ňom pokazilo. Nešli mu brzdy. Ovládacie páčky zatuhli. Ani sa nepohli. Lietadlo Orlík lietalo obrovskou rýchlosťou stále dokola po oblohe a nevedelo, čo má robiť.
Po chvíli si to všimli vtáčiky. Čudovali sa, ako rýchlo okolo nich lietadlo preletí, nepribrzdí si, nieto že by aspoň manévrovalo. Skoro ich zrazilo, keď preletelo. A tak sa ho snažili vtáčiky opýtať, čo to robí. Lietadlo len rýchlo vykríklo: „Som pokazené! Nemôžem zastaviť!“ Vtáčiky hneď napadlo, čo všetko by sa mohlo stať a kde všade by mohlo naraziť. Ako dlho chudák Orlík bude musieť krúžiť po oblohe, než mu dôjde palivo? To nesmú dopustiť. Zamávali na neho a zavolali: „My ti pomôžeme, neboj!“
Rozleteli sa k najbližšej lúke. Tam, kde bolo najviac voľného priestoru. Hľadali pavúčiky. Keď ich vtáčiky našli, všetko im vysvetlili a poprosili ich, aby utkali pavučinu medzi tými najväčšími stromami, ktoré sa okolo lúky týčili. Bude slúžiť ako sieť. Povedia Orlíkovi, aby vletelo do pavučiny medzi stromy. Ona ho zachytí a zastaví. Keď to pavúčiky počuli, hneď sa pustili do práce. Ich nožičky kmitali a medzi stromami sa vytvárala krásne pevná pavučina. Po chvíli pavúky volali: „Hotovo! Privolajte Orlíka!“ Vtáčiky sa ponáhľali hore k nebu, aby lietadlo nasmerovali do pavučiny. Orlík tomu síce zo začiatku veľmi neveril. Bál sa, aby sa pavučina nepretrhla a on nenarazil. Nemal však na výber.
Nakoniec zmenil smer a letel priamo medzi stromy do čerstvo utkanej pavučiny. Keď do nej narazil, nepraskla, nezničila sa. Len pružila, pekne ho spomalila, až sa Orlík úplne zastavil. Vtáčiky aj pavúčiky začali radostne vykrikovať. Boli šťastní, že plán vyšiel a že sa nič hrozné nestalo. A lietadielko Orlík? Nikdy nezabudlo na to, čo preň zvieratká urobili. Odvtedy prestalo byť pyšné. Vedelo, že už nie je neporaziteľné a neomylné. Pravidelne chodilo na všetky kontroly, aby si mohlo s vtáčikmi poletovať vo vetre a aby nikoho nezranilo. Ani samo seba.
