Šalátočka

Žili raz muž so ženou a bolo im smutno, lebo nemali deti. Po dlhšom čase zverila sa žena mužovi, že sa im už onedlho narodí túžobne očakávané dieťa.

V zadnej časti domu, v ktorom bývali, bol oblôčik, čo hľadel do čarokrásnej záhrady, plnej utešených kvetov a mladej zeleniny. Záhradu obkolesoval vysokánsky múr. Nikto sa neopovážil vojsť do nej, lebo patrila mocnej čarodejnici, ktorej sa báli všetci ľudia.

Jedného dňa stála žena pri oblôčiku a pozerala do záhrady. Zahľadela sa na riadku, na ktorej rástol krásny šalát. Taký bol svieži a zelený, že sa jej veľmi zažiadalo zajesť si z neho. Každým dňom mala väčšiu chuť na ten šalát, no pretože vedela, že ho dostať nemôže, čoraz väčšmi bledla a od túžby po šaláte chorľavela. Muž sa naľakal a pýtal sa jej: „Čo je s tebou, žena moja?“ „Ach,“ žena na to, „ak si nezajem šalátu z tej záhrady za naším domom, umriem!“ Muž mal svoju ženu rád a povedal si: „Vari nedopustím, aby mi žena zomrela! Donesiem jej toho šalátu, nech to stojí, čo to stojí.“

Na súmraku preliezol múr, v rýchlosti natrhal za hrsť šalátu a doniesol ho žene. Tá si to hneď pripravila a žiadostivo zjedla. Ale tak jej zachutil, že na druhý deň ešte väčšmi po ňom bažila. Voľky-nevoľky šiel muž znova do záhrady. No keď za súmraku preliezol múr, strašne sa preľakol, lebo pred ním stála zrazu čarodejnica. „Ako si sa opovážil,“ ozvala sa a blýskala očami, „vojsť do mojej záhrady a kradnúť mi šalát? To sa to nevyplatí!“

„Ach,“ prosil muž, „zmiluj sa, urobil som to v zúfalstve. Moja žena zazrela z obloka tvoj šalát, a tak po ňom túžila, že by bola dozaista umrela, keby si z neho nezajedla.“ Čarodejnica sa zľutovala a povedala: „Ak je tak, ako vravíš, naber si šalátu, koľko chceš, a zanes žene. Ale pod jednou podmienkou: Dieťa, ktoré ti žena privedie na svet, bude moje. Dobre sa mu povodí, postarám sa oň ako vlastná matka.“ V strachu muž súhlasil so všetkým. V tej chvíli, ako žena porodila zjavila sa čarodejnica, dala dieťaťu meno Šalátočka a odniesla si ho.

Šalátočka bola najkrajšie dieťa pod slnkom. Keď mala dvanásť rokov, čarodejnica ju odviedla do hory a zavrela do vysokej veži, kde neboli ani schody, ani dvere, iba na samom vrchu celkom malý oblôčik. Keď čarodejnica chcela vojsť do veže, stala si k múru a zavolala na dievča: Šalátočka, počula si? Spusť mi na zem svoje vlasy!

Šalátočka mala prekrásne dlhé vlasy, jemné a žiarivé ako pradená z rýdzeho zlata. Keď počula čarodejnicu, rozplietla si vrkoče, omotala ich o obločný hák a spustila na dvadsať lakťov. Čarodejnica vyliezla potom po nich do veže.

Tak prešlo niekoľko rokov. Raz išiel horou princ na koni. Keď prechádzal popri veži, doletel k nemu spev. Hlas, čo k nemu z veže doletoval, bol taký ľúbezný, že princ sa zastavil a počúval. To si Šalátočka krátila čas vo svojej samote. Princ chcel vyjsť k nej do veže, hľadal dvere, ale dvier nikde. Odišiel teda preč, ale spev ho tak chytil za srdce, že sa každý deň vracal do hory a pod vežou načúval. Raz, keď tam stá za stromom, videl, ako pod vežu prišla čarodejnica a vyvolávala: Šalátočka, počula si? Spusť mi na zem svoje vlasy!

Šalátočka jej spustila vrkoč a čarodejnica vyšla po ňom. „Ak je to rebrík, po ktorom sa dostanem hore, skúsim raz aj ja šťastie.“ Povedal si princ.

Na druhý deň, keď sa začalo stmievať, zašiel pod vežu a zvolal: Šalátočka, počula si? Spusť mi na zem svoje vlasy! Vlasy skĺzli na zem a princ vyšiel hore. Šalátočka sa v prvej chvíli veľmi preľakala, keď sa pred ňou zjavil muž, ktorého jej oči do tých čias nevideli. No princ sa dievčine prívetivo prihováral a rozprával jej, ako ho jej spev za srdce chytil a ako od tej chvíle túžil vidieť aj speváčku. Pri jeho slovách sa Šalátočka upokojila. Mladý princ sa jej páčil, a tak keď sa jej opýtal, či by si ho chcela vziať za muža, s dôverou mu podala ruku a povedala: „Rada by som šla s tebou, ale neviem, ako sa stadeto dostať. Keď prídeš za mnou, zakaždým dones so sebou pradeno hodvábu. Upletiem si rebrík, zídem po ňom a ty ma potom vezmeš k sebe na koňa.“

Dohodli sa, že bude chodievať za ňou večer, lebo vo dne chodievala starena. Čarodejnica by nebola nič zbadala, keby sa Šalátočka raz nepreriekla: „Povedz mi, prečo tebe tak dlho trvá, kým vyjdeš hore, no mladý princ je raz-dva pri mne?“ „Ach, ty nevďačnica!“ zvolala starena. Nahnevaná zdrapila Šalátočkine krásne vlasy a odstrihla jej ich. Zlaté pradená ležali na zemi. Ale to ešte nebolo všetko. Nemilosrdná čarodejnica odvliekla Šalátočku na pustatinu a zanechala ju tam vo veľkej biede a trápení.

Toho istého dňa, keď Šalátočku vyhnala, čarodejnica omotala odstrihnuté vrkoče okolo obločného háka. Keď princ prišiel a zavolal: Šalátočka, počula si? Spusť mi na zem svoje vlasy! Spustila vlasy na zem. Princ vystúpil do veže, a nenašiel tam svoju milú Šalátočku, ale starenu, čo hľadela naňho zlými očami.

„Aha,“ zvolala výsmešne, „ty si si prišiel po svoju milovanú paničku, pravda? No vtáčatko už nesedí v hniezde a nevyspevuje. Mačka ho odviedla a tebe tá mačka oči vyškriabe! Šalátočka nie je pre teba a nikdy viac ju už neuvidíš!“

Princ sa šiel pominúť od žiaľu a v zúfalstve skočil z veže. O život neprišiel, no tŕnie, do ktorého spadol mu vyklalo oči. Slepý blúdil horou a trápil sa pre svoju milú žienku. Tak živoril niekoľko rokov. Napokon sa zatúlal do pustatiny, kde Šalátočka v biede žila i s dvojčencami, ktoré mu porodila. Ako tak kráčal, odrazu začul akýsi známy hlas. Šiel za hlasom, a keď sa priblížil, Šalátočka ho spoznala. Padla mu okolo hrdla a od radosti sa rozplakala. Dve slzy sa skotúľali na princove oči a čuduj sa svete! Princ sa uzdravil a odviedol ich aj so Šalátočkou do otcovho kráľovstva. Tam žili potom šťastlivo a spokojne dlhé roky.

3.9/5 - (17 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.