Bol raz jeden obuvník, ktorý bez vlastnej viny tak schudobnel, že mu nakoniec ostala len koža na jeden jediný pár topánok. Večer teda kožu na topánky prikrojil a ráno sa chcel pustiť do roboty. No a pretože ho svedomie netrápilo, pokojne si ľahol do postele a zaspal.
Keď si chcel ráno sadnúť k práci, našiel na stole už celkom hotové topánky. Náramne sa čudoval a nevedel, čo na to povedať. Vzal topánky do rúk, lebo si ich chcel lepšie prezrieť. Vypracované boli presne a čisto, každý steh bol na svojom mieste, akoby to bolo nejaké majstrovské dielo.
O chvíľu vošiel k obuvníkovi kupec a topánky sa mu tak zapáčili, že zaplatil za ne viac ako inokedy. Obuvník si za tie peniaze zadovážil kožu na dva páry topánok. Večer ju zase prikrojil a ráno sa chcel s čerstvými silami pustiť do roboty. No nebolo treba, lebo keď vstal, topánky boli už hotové. Ani o kupcov nebola núdza a dali mu za ne toľko peňazí, že si za to kúpil kože na štyri páry. Ráno našiel aj tie štyri páry hotové. A tak to šlo ďalej. Čo večer prichystal, to bolo ráno hotové.
Netrvalo dlho a obuvník mal znova stály zárobok a stal sa z neho majetný človek. Raz večer, krátko pred Vianocami, Keď si ako inokedy prichystal robotu na druhý deň, povedal pred spaním žene: „Čo by si povedala, keby sme dnes v noci nešli spať a dozvedeli sa, kto nám to tak pomáha?“ Žena s ním súhlasila a zapálila sviečku. Obaja sa potom skryli do kúta za šaty na vešiaku a dávali pozor.
Prišla polnoc a v izbe sa objavili dve drobné a holé chlápätká, sadli si k obuvníkovmu stolíku a rozložili si okolo seba všetku vykrojenú kožu. A potom prštekmi tak zručne a chytro narábali šidlom, prepichovali kožu, šili a klopkali, že obuvník z nich nevedel oči spustiť. Neprestali, pokým všetko neporobili a hotové topánky na stôl nepoukladali. A stratili sa ako dym.
Na druhý deň ráno vraví žena mužovi: „Tí mužíčkovia nám dopomohli k bohatstvu. Mali by sme ich za to nejako odmeniť. Nemajú si čo obliecť a behajú tu holí, iste im je zima. Vieš čo? Ušijem im košieľky, vestičky, kabátiky a nohavičky a každému upletiem pár pančušiek. A ty urob pár topánočiek.“ Muž prikývol: „Dobre vravíš.“ A večer, keď všetko pripravili, namiesto vykrojenej kože porozkladali po stole dary. Nato sa schovali a netrpezlivo čakali, čo na to škriatkovia povedia.
Okolo polnoci prihopkali a chceli sa hneď pustiť do roboty. Keď na stole nenašli vykrojenú kožu, ale chutnučké časti oblečenia, najprv sa čudovali, ale hneď nato začali vyskakovať od radosti. Svižko sa poobliekali, rukami si uhládzali pekné šaty, poskakovali a spievali: „Hopsa-hop, chlapci, od zeme! Topánky viac šiť nejdeme!“
A bez ustania drobčili a tancovali a preskakovali stoličky aj lavice. Nakoniec odskákali von dverami a už sa nikdy nevrátili. Obuvníkovi sa však naďalej dobre vodilo. Kým žil, mal šťastie vo všetkom, do čoho sa pustil.
