Schyľovalo sa k tomu už dlho. Obloha na nebi sa pripravovala na prvý sneh. Zimné vločky sa chystali v oblakoch, ale dávali si stále načas. Vykúkali, chceli spadnúť, ale na poslednú chvíľu si to ešte rozmysleli.
Keď sa v kalendári však ukázal mesiac december, mali vločky voľný pád povolený, ba dokonca odporúčaný. A tak to rozbehli. Padali a padali a vrstvili sa pekne na seba, až celú zem zahalila biela prikrývka. S prvým snehom sa ukazovali aj prvé stopy v snehu. Každý, kto sa prešiel, zanechal po sebe v snehovom koberci svoju stopu.
V lesoch také stopy pozoroval horár. Prechádzal sa ticho v zasneženej krajine a sledoval, kde aká stopa vedie. Podľa nej poznal, či zviera nie je zranené, či nekríva, alebo či mu napríklad niečo nechýba. Poznal aj, aké zviera kadiaľ išlo. Horár bol dobrák. Mal zvieratá rád. O lesy sa staral s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou. Jedného dňa však niečo horára veľmi prekvapilo.
Bolo to vtedy popoludní. Slniečko sa odrážalo v bielom snehu a celá krajina sa trblietala. Horár ticho našľapoval a sneh mu vŕzgal pod topánkami. Všade bolo ticho, len sem-tam ho prerušilo trepotanie krídel zimných vtákov, ktorí horárovi lietali nad hlavou. Všetko vyzeralo krásne, kým horár nenarazil na zvláštnu stopu. Spoznal, že je to stopa malej líšky. Horár si čupol, aby si stopu lepšie prezrel.
„Stopu poznám. Je to malá líška. Určite. Ajhľa, tu je kúsok krvi. Líška je zranená a začína byť veľká zima. Musím ju nájsť a zistiť, čo sa stalo,” hovoril si pre seba horár. Vstal a išiel po stope ďalej. Viedla ho hlbšie do lesa. Tu sa zrazu úplne vytratila. Proste zmizla. A o kúsok ďalej sa ukázala iná. Veľká a mohutná. Horár si opäť kľakol a skúmavo si stopu prezeral. Pekne zblízka.
Zdesil sa: „To nie! To je stopa vlkolaka!“ Prehltol. „Stopa malej líštičky zmizla práve tu,“ vykríkol a rozbehol sa po veľkej stope hlbšie do lesa. Po chvíli sa ocitol blízko tmavej jaskyne. Pomaly kráčal dovnútra, keď tu zrazu začul vrčanie. V tme videl oproti sebe vycerené veľké biele zuby. Práve pred ním stál vlkolak a vôbec ho vo svojej jaskyni nevítal. Práve naopak.
Horár strach nemal. Mal rád zvieratá, a tak vedel, čo robiť. Prikrčil sa, sklopil oči a miernym a pokojným hlasom začal hovoriť: „Neboj sa. Nechcem ti ublížiť ani ťa vyhnať z jaskyne. Videl som stopy malej zranenej líšky. Sledoval som ich. Potom ale zmizli, a začali sa objavovať stopy tvoje. Prosím, ak tu niekde máš tú malú líšku, ukáž mi ju. Pomôžem jej. Je ešte maličká a zranená. Bez pomoci neprežije.
Akonáhle horár dohovoril, natiahol dlane na znamenie, že nemá zbraň a nechce vlkolakovi ublížiť. Ten prestal vrčať. Pomaly poodišiel a pustil horára do jaskyne. Tam skutočne ukrýval malú líšku. Horár, hneď ako ju uvidel, ošetril ju a zabalil do hrejivej bundy. Vzal ju do náručia a chcel ju odniesť k sebe do horárne, aby sa o ňu ešte nejaký čas staral. Keď prechádzal okolo vlkolaka, pozrel sa na neho a povedal: „Ďakujem.“
„Ja som ju niesol, preto jej stopy zmizli a zostali len tie moje. Nemohla ísť ďalej, pomohol som jej,“ ozvalo sa za horárovým chrbtom. Ten sebou tak trhol, až takmer s líškou spadol. „Ty rozprávaš?“ prekvapene sa pozrel na vlkolaka. Ten len prikývol na súhlas a šiel späť do jaskyne.
Horár si líšku odniesol do horárne. Staral sa o ňu celú zimu. Akonáhle sa uzdravila, išli spolu navštíviť vlkolaka do jaskyne. Už ho síce nikdy viac horár rozprávať nepočul, ale aj tak vedel, že je to dobré a múdre zviera. Nebolo to totiž prvý ani posledný krát, keď aj tak nebezpečne vyzerajúce zviera ako vlkolak niekoho zachránil.
