Boli prázdniny, vonku svietilo slniečko a chlapček Matyáš nevedel, s čím by sa ešte hral. Dnes už sa hral so všetkým – s autami, s legom, jazdil na odrážadle, skákal panáka, hojdal sa na hojdačke, šmýkal na šmýkačke a vlastne už si ani na všetko nespomenul. Veľmi rád by sa zahral pexeso s mamičkou, ale tá chystá obed. Potom sa s Matyáškom zahrá. Už sa na to tešil. Ale čo dovtedy bude robiť?
Našťastie mal štvornohého kamaráta Fluffyho, ktorý je pre každú hru. Matyáš zobral z trávy Fluffyho obľúbenú loptičku a hodil ju smerom do záhrady. Fluffy zavrtel chvostom a hneď vyrazil po loptičku. Radostne ju Matyáškovi priniesol, aby ju mohol zase hodiť. Matyáš sa rozohnal a hodil. Lenže loptička nedopadla na trávu. Žeby odletela? Matyáš sa pozrel na nebo. Hm, lopty predsa nelietajú, nemajú krídla. Prečo ale nespadne? Fluffy zmätene pobehoval po záhrade a hľadal, kam sa tá loptička stratila. Keby spadla na zem, hneď by ju vyňuchal a priniesol.
„Fluffy, hľadaj,“ volal Matyáš, ale psík si nevedel rady.
Matyáš mu šiel teda pomôcť. Fluffy čuchal okolo vysokého stromu, na ktorom rástli čerešne. Na vetve sedel drozd a posmieval sa im.
„Drozd, ty jeden posmievač,“ napomenul ho Matyáš. „Prestaň sa nám vysmievať a radšej nám poraď. Kam letela naša loptička?“
„Nikam, nikam neletela. Ale ja poletím, pozri,“ povedal drozd, zamával krídlami a odletel preč.
„Ten nám veľmi nepomohol,“ uškrnul sa Matyáš.
„Ja vám pomôžem,“ ozvalo sa Matyášovi pri uchu.
„Motýlik, ty si videl našu loptičku?“
„Videl. Letela hore a zostala niekde vo vetvách stromu,“ povedal ticho motýlik a trepotal sa do koruny stromu. „Tu je, ale zasekla sa medzi vetvami. Ja som veľmi slabý, aby som ju posunul.“
Fluffy panáčkoval pod stromom.
„Kdeže, Fluffy,“ povedal psíkovi Matyáš. „Tam nevyleziem ani ja, ani ty. Musíme požiadať o pomoc niekoho, kto vie liezť po stromoch a má dosť sily na to, aby našu loptičku posunul.“
Matyáš chvíľu premýšľal, potom si spomenul, že tadiaľto behá veverička na oriešky, ktoré rastú na kríku pri plote.
„Veverička, si doma?“ zavolal ku kríku.
„Tu som, Matyáško. Čo potrebuješ?“ ozvala sa veverička a vykukla z húštiny.
„Veverička, veľmi ťa prosím, máme na strome loptičku. Dokázala by si ju postrčiť, aby spadla na zem?“
„Ale iste, Matyáško, keď tak krásne prosíš. Urobím len hop a skok a budem pri nej.“
Veverička skutočne pár hbitými skokmi bola na strome a už strkala do loptičky. Tá spadla na zem. Lenže než k nej Fluffy dobehol, aby ju zobral, vynoril sa z krtiny krtko, chytil loptičku a so smiechom zmizol v krtine. Ešte na nich stihol vyplaziť jazyk.
„Ten darebák!“ rozhneval sa Matyáš. „Vráť nám loptičku!“
Fluffy začal hrabať v krtine dieru, aby krtka chytil. Matyáško mu pomáhal a v zápale boja hrabal len rukami. Ale vyplatilo sa to. Krtko sa ich zľakol, pustil loptičku a utiekol.
„Hurá! Loptička je naša!“ volal Matyáško a tancoval so psíkom po záhrade. Vtom si všimol, že na nich pozerá mamička, ktorá ich prišla volať na obed.
„Mami, mami, vyhrali sme! Získali sme s Fluffym našu loptičku späť!“
„No to je pekné,“ hovorí mamička. „A ja aby som vás oboch poriadne vydrhla, než vás pustím k obedu.“
Matyáš sa pozrel na svoje oblečenie. Mal ho celé špinavé, rovnako ako ruky, ako sa hrabal v hline. No a Fluffyho kožúšok vyzeral úplne rovnako.
„Prepáč, mamička, my sme sa len hrali,“ sklonil Matyáško hlavu.
„Ale to nič, zlatíčka moje. Vy sa umyjete a prádlo sa operie,“ hovorila mamička s úsmevom a oboch huncútov pohladkala. „Hlavne že ste sa krásne pohrali, získali tú loptičku a zvíťazili.“
Keď sa Matyáš umyl a najedol, pomohol mamičke umyť Fluffyho a potom spolu hrali pexeso. Teda, hrali len Matyáš a mamička. Fluffy sa tak unavil, že pod stolom zaspal a hlasno chrápal, ako keď reže drevo. Bol to naozaj krásny prázdninový deň.
