Svet hračiek

Všetky Elenkine hračky ležali v spoločnom košíku v jej izbičke. Nikdy ich nerozdeľovala do šuplíkov, skriniek, poličiek či niečoho podobného. Každá hračka mala pre ňu obrovský význam. A samozrejme, že žiadna nemohla byť ponechaná „napospas osudu“. Preto boli všetky spolu, aby sa necítila niektorá menej cenná.

Elenka sa hrala v izbe a nič okolo seba nevnímala. Hračky boli pre ňu všetkým, ale bola radšej, keď sa s ňou hral aj niekto iný. Nebolo to však až tak často, pretože jej rodičia boli zaneprázdnení kvôli práci. „Ela, poď dolu. Obed je už hotový,“ volala na ňu mamina. Hrajúc sa vôbec nezapočula, že ju niekto volá a tak pokračovala ďalej v hre. „Elena!“ skríkla. Na silný mamin hlas sa už strhla. „Áno mami?“ zakričala dolu zo schodov. Tá jej avšak neodpovedala, lebo vedela, že už ide. „Volala som ťa na obed. Máme pre teba s ockom jedno prekvapenie, ale musíš naň počkať, kým doobedujeme.“ Elenke zaiskrili očká. Dúfala, že to bude nejaká nová hračka do jej zbierky.

Zatiaľ čo Elenka s rodičmi obedovala, všetky hračky povyliezali z košíka. „Kde išla? Vráti sa ešte?“ pýtali sa. „Neboj sa, určite áno,“ odpovedala bábika. „Vždy sa vráti,“ prevrátil oči plyšový motýľ. Viedli medzi sebou dlhú debatu. Žiadnej hračke sa nepáčilo, keď bola dlho preč. No stále v nich ostávala štipka nádeje, že sa vráti späť. A tak sa aj vždy stalo. Teraz už bola preč dlhšie ako hodinu, síce to nie je taký dlhý čas ako keď je v škole, ale predsa len sa im to zdalo dlhšie.

Pred chvíľou započuli jej výskot. Všetky hračky zostali prekvapené: „Čo sa deje?“ Báli sa, že sa stalo čosi zlé, pretože si mysleli, že sa niečoho zľakla. Keď započuli Eline kroky, rozutekali sa schovať naspäť na svoje miesta – do košíka. Síce ju z košíka nevideli, ale ani nepočuli, že by bola smutná. Pospevujúc si, lietala po izbe a ostatné hračky len zahliadli niečo v jej rukách. Po asi pol hodine sa Elenka nahla nad košík. „Super, konečne sa s nami ide hrať,“ pošepkávali si hračky. Ale nestalo sa tak. Namiesto toho pristálo niečo nové v košíku. A Ela odišla naspäť za rodičmi.

„Čo je to?“ opýtala sa jedna hračka. „Strašidlo!“ vykrikovali všetky ostatné. Rozutekali sa preč z košíka: Pomóc, ja sa bojím strašidiel!“ Najodvážnejší z hračiek – plyšový hroch sa išiel pozrieť do košíka. Všimol si tam malé plastové autíčko. „Nemusíte sa ničoho báť, je to len autíčko,“ zakričal na ostatných. Všetci sa pri ňom zbehli a pozerali na novú hračku. „Čo tu chceš?“ opýtal sa mrzutý plyšový trpaslík. „Ja, ja, ja som tu nový. Elenka ma dostala ako darček od jej rodičov. Prepáčte, nechcel som vám niečo narušiť,“ smutne a bojazlivo poznamenalo autíčko. „Neboj sa, nič si nenarušil a my ťa tu s radosťou vítame medzi nami – Elenkinými hračkami,“ usmiala sa bábika.

Autíčko sa veľmi potešilo, že môže byť medzi nimi. „Najprv sme si mysleli, že si strašidlo, ktoré nám chce urobiť niečo zlé,“ so smiechom povedala jašterička. „Aj som si myslel, keď ste tak začali utekať, ale ja som vás nechcel vystrašiť,“ povedalo. Všetci sa na tom spoločne zasmiali a začali sa kamarátiť. Ostatné hračky ho zasvätili do ich „ríše“ – Elenkinej izby. Povedali mu, aké hry sa najradšej hráva a aj to, že teraz bude tou najobľúbenejšou hračkou práve on. Všetci si tým prešli.

Elenka sa vrátila do izby. Prvé čo urobila bolo, že vytiahla autíčko a začala sa s ním hrať. Presne tak, ako predpovedali ostatné hračky. Avšak im to nevadilo, pretože vedeli, že o chvíľu budú zase všetci na rovnakej úrovni a že sa bude hrať s každou hračkou rovnomerne. Elenka bola to najlepšie dieťa, aké si akákoľvek hračka dokázala predstaviť.

4.7/5 - (15 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *