Keď sa večer zotmie a na oblohe sa namiesto slnka objaví mesiac a hviezdy, začnú sa diať zvláštne veci. Také magické veci.
Málokto vie, čím začína báječný nočný život. Sotva sa zatvoria oči posledného dievčatka a chlapca, začnú sa pri zatvorených oknách triasť a svietiť drobné krídla. Sú to čarovné víly. Lietajú potichu a tak, aby ich nikto nevidel. V každom okne škôlky nájdu malú škáru a vletia dnu. Prehľadajú postieľku, v ktorej deti spia, a zistia, či sa im podarilo nájsť vytrhnutý zub. Ak nejaký nájdu, vezmú si ho do svojho rozprávkového kráľovstva.
Ale predtým, ako ho odnesú, posypú postieľku vílim práškom, aby mali deti dobré sny. Dospelí ich nevidia ani nepočujú. Nikdy. Ale ak by sa dieťa zobudilo a bolo by úplne ticho, možno by počulo šuchot krídel a štebotanie jemného hlásku. Tieto víly sú dosť zhovorčivé.
Jednej noci sa v malej izbičke, keď bola úplná tma, zobudilo malé dievčatko. Volala sa Christine. Nemohla spať, a tak len ležala na posteli a pozerala do stropu. V tej chvíli počula tichý hlas. „Ach áno, bolia ma ruky, nohy, krídla. Je to hrozná za chvíľu mi odpadnú ruky.“ Christine obrátila pozornosť k poličke, odkiaľ hlas vychádzal. Na okraji police sedelo malé stvorenie. Bola to víla.

Sedela na rohu, nohy mala spustené a stále sa sťažovala. Zrazu vstala a vyletela z otvoreného okna. Christine neverila vlastným očiam. Bola si však istá, že to nebol sen. Po chvíli sa zub nášho dievčatka začal kývať. Čo najrýchlejšie ho vytiahla a vložila do škatule vedľa postele. Dúfala, že si preň víla príde. K zubu pribalila malé prekvapenie. Spomenula si, aká bola víla nešťastná. Tak jej vyrobila malý ruksak. Večer išla spať a nechala otvorené okno pre vílu.
Celú noc mala krásne sny. Keď sa ráno zobudila, zub ani batoh tam neboli. Len malá poznámka s odkazom. „Ďakujem, Christine. Pretože si na mňa myslela, každú noc ti postriekam posteľ čarovným práškom, aby si mala rozprávkové sny.“ Odvtedy Christine sladko spí a nikdy nezatvára okno.