Tajuplné dvere

Minulý rok poslali rodičia Andreja do tábora. Bol to detský tábor, ktorý trval asi šesť dní. Každý deň tam robili niečo zaujímavé. Mali tam dokonca aj bazén, v ktorom sa šantili celé poobedia. V spoločenskej miestnosti nechýbali stolové hry, ktoré každý večer vytiahli a hrali sa až do noci.

Tento deň bol o čosi zaujímavejší. Išli do zoologickej aj do botanickej záhrady. Andrej tam bol aj s jeho kamarátom Jakubom. Spolu sa potulovali po zoo a obzerali zvieratá. „Vau, nikdy som si nemyslel, že slony sú také obrovské,“ s údivom poznamenal Aďo. Pani animátorka počula, čo povedal: „A predstav si, že taký slon môže vážiť aj 6000 kilogramov a merať dokonca až viac ako 3 metre.“ Všetky deti v tábore sa na ňu pozreli s otvorenými ústami. „Neverím,“ povedalo jedno z nich. „Tak poď so mnou, pôjdeme sa opýtať toho pána, čo ich kŕmi,“ odpovedala jej. A tak sa celá skupinka detí vybrala s ňou. Pán naozaj potvrdil jej slová. „Dokonca sa môže dožiť,“ nadýchol sa, „aj šesťdesiat až sedemdesiat rokov.“ Každé jedno dieťa na neho neveriacky pozeralo. Keď dopozerali všetky zvieratká, vybrali sa do botanickej záhrady. Boli tam nádherné kvety, stromy a celkovo rastliny. „Sú niektoré aj jedovaté?“ spýtal sa Jakub. „Myslím si, že na dotyk nie, ale keby to zješ, tak asi áno,“ povedala animátorka, „ale radšej sa ich ani nechytajte.“ Veľmi ich bavilo hádať názvy kvetov, aj keď sa nikdy netrafili. „Zeleniak skalkový.“ „Ruža ostrolistá.“ „Leopard bledomodrý,“ ozývalo sa z každej strany. Boli to nezmyselné pomenovania, ale všetci sa na tom zasmiali. Keď odchádzali, animátorka im povedala, že pre nich má prekvapenie. Deti sa tešili a poskakovali okolo nej. „Čo to je?“ valili sa na ňu otázky z každej strany. Bola však neoblomná: „Nechajte sa prekvapiť.“ Po desiatich minútach chôdze prišli ku akémusi zámku. Na prvý pohľad vyzeral veľmi staro. „To naozaj chcete ísť tam? Veď to na nás spadne,“ smutne poznamenal Andrej. „Neboj sa, keď vojdeš dnu, hneď budeš hovoriť niečo iné,“ s úsmevom mu odpovedala. Prešli obrovskou bránou na krásne nádvorie. Tam ich už čakali pripravené aktivity. Mohli si kresliť, maľovať, vyšívať, tancovať, spievať, behať, no proste vystrájať všeličo možné. Dokonca tam bol postavený aj skákací hrad. „To je úžasné!“ kričali deti z každej strany. Našťastie tam bol všade dozor, aby na ne dával pozor. Keď sa vyšantili, išli sa pozrieť aj do vnútra hradu. Tam ich ako prvé čakalo zrkadlové bludisko. Každý sa cez neho musel dostať, aby prešiel do ďalšej miestnosti. Podarilo sa to všetkým. V druhej miestnosti ich čakala náročnejšia prekážková dráha. „Neviem, či to zvládnem,“ smutne povedalo jedno dievčatko. Ale animátorka s úsmevom na tvári pokrútila hlavou: „Neboj sa, pôjdeš so mnou a určite to spolu zvládneme.“ Aj túto dráhu prešiel každý a dostali sa do poslednej – tretej miestnosti. Teda ešte nie úplne, boli v akejsi „predmiestnosti“, kde čakali na pokyny. Na dverách bolo napísané: „Máte na výber z troch dverí – dvoje dvere sú prázdne a tým pádom ste vyhrali túto hru, no v jedných dverách je strašidlo. Na dverách nie je nič napísané, musíte si vybrať sami. Vchádzajte maximálne v trojici.“ „Kto chce ísť prvý?“ spýtala sa animátorka. „My, my!“ kričali Andrej s Jakubom. Vedúca zámku im teda otvorila dvere. Chvíľu tam len tak postávali a dohadovali sa, že ktoré otvoria. „Čo keby otvoríme každý iné dvere a tak budeme mať možnosť utiecť ak v jedných bude strašidlo,“ povedal Jakub. Andrejovi to prišlo ako dobrý nápad a prikývol. Otvorili dvoje dvere.

Začal sa neskutočný vreskot spoza dverí: „Tam je strašidlo!“ „Aj tu je strašidlo, sú tu dve strašidlá!“ kričali obaja. Do vnútra vbehla animátorka aj s vedúcou zámku a upokojili ich. „Strašidlá“ si dali dole svoje masky a oni zistili, že sú to len prezlečení ľudia. „Vedela som, že budete chcieť ísť prví, tak sme si z vás chceli len vystreliť,“ zasmiala sa animátorka. „Tak to sa vám teda poriadne podarilo,“ prikývli chlapci s úsmevom.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.