Tomáško a jeho kamarát snehuliak

Keď sa v kalendári objavil december, začala zima. Ručička na teplomere stále klesala a na okne sa tvorila námraza. Všetky deti čakali na prvé vločky. Nemohli sa dočkať, kedy sa budú guľovať, stavať snehuliakov a sánkovať sa na kopcoch. Dokonca aj Tomáško začínal byť netrpezlivý. Bol to malý chlapec, ktorému sa začali zimné prázdniny.

Hneď vedľa jeho domu bola obrovská lúka s kopcom, kam sa chodil hrať. V lete tam púšťal šarkanov a staval bunkre a v zime sa vozil na sánkach a staval zo snehu všetko čo ho napadlo.

Jednej noci sa dočkal. Na oblohe sa objavili prvé vločky a začal padať sneh. Snažil sa čo najrýchlejšie zaspať a dúfal, že keď sa zobudí, bude všade bielo. A nemýlil sa.

Rozprávka na čítanie - Tomáško a jeho kamarát snehuliak
Tomáško a jeho kamarát snehuliak

Hneď po raňajkách vybehol na lúku a už začal zo snehu formovať  gule. Postavil snehuliaka, ktorý bol rovnako veľký ako on sám. Oči mu urobil z kameňov, namiesto nosa mu dal mrkvu, na hlavu hrniec a do ruky mu zapichol vetvičku. Vyzeral nádherne. Tomáško bol na seba pyšný. Celý deň sa snažil snehuliaka vylepšiť a urobiť ho čo najkrajšieho. Nakoniec bol so svojím dielom veľmi spokojný.

Večer pred spaním sa Tomáško pozrel z okna a uvidel padajúcu hviezdu. Spomenul si, že si môže niečo priať. A tak zašepkal: „Želám si, aby môj snehuliak bol skutočný a živý.“

Ráno ho zobudilo zaklopanie na okno. S rozospatými očami sa pozrel kto to na neho tak  skoro klope. Videl však len vetvičku ťukajúcu na parapet. Pretrel si oči. Vstal a nemohol uveriť tomu  čo vidí. Za oknom stál snehuliak, ktorého postavil na lúke. Klopal na okno a volal: „Tomáško, vstávaj skôr  než sa roztopím, poď sa hrať.“

Tomáš stál ako obarený. Stále si pretieral oči a myslel si, že sa mu to len zdá. Keď otvoril okno, prebudil ho studený vzduch a Tomáš si uvedomil, že to nebol sen. Jeho želanie sa splnilo. Snehuliak ožil.

Tomáš vyšiel čo najrýchlejšie von, aby si ho pozrel zblízka. Obchádzal ho stále dokola  a pozeral sa na neho. Neveriacky krútil hlavou.

„No čo sa pozeráš, chcel si, aby som bol živý, tak som. No tak, poďme sa už hrať, nech toho stihneme čo najviac.“ Jeho snehový kamarát sa naňho usmial.

Tomáš pochopil, že je to pravda, a rozhodol sa, že splnené želanie využije naplno.

Odvtedy spolu každý deň zažívali veľa dobrodružstiev. Ani jeden deň v zime sa nenudili. Tomáš a snehuliak sa stali najlepšími priateľmi.

Ale mesiace sa v kalendári zmenili a začínala jar. Slniečko začalo svietiť čoraz viac a snehuliak sa začal topiť. Tomáš vedel, že ho už neudrží v chlade, a bolo mu to veľmi ľúto.

Snehuliak mu však pomohol, aby nebol taký smutný. „Tomáško, vezmi si zo mňa kamienky, vetvičku, hrniec a mrkvu. Daj si to na poličku, aby si to videl a aby si na mňa nezabudol. Ja už musím ísť. Ale neboj sa, vrátim sa hneď, ako sa ochladí. Stačí keď ma zas urobíš zo snehu. Vieš, všetko má svoj správny čas. Teraz je čas odísť, ale príde čas, keď sa vrátim. Budem sa na teba tešiť. Uži si leto.“ Tomáško ešte stihol objať snehuliaka.

Potom si doma všetko uložil na poličku, presne tak, ako mu povedal jeho kamarát. A ešte stále mu v ušiach zneli jeho slová. Na všetko je ten správny čas. Keď Tomáš rástol, zistil, akú veľkú pravdu snehuliak mal.

4.7/5 - (44 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *