Uprostred hlbokého lesa stojí menší kopec ihličia, malých vetvičiek a hliny. A keď sa pozrieš zblízka, tak to vyzerá akoby sa celá tá hromada hýbala. Je to totiž mravenisko. Všade okolo toho malého kopca a na ňom vidíš malinké, pracovité a stále niekam chodiace mravce. Mravce sú ako jedna veľká rodina. Stále si pomáhajú, navzájom spolupracujú a všetko robia spoločne. Lenže v tomto mravenisku to tak vždy nebolo.
Pred niekoľkými rokmi sa tu v tom mravenisku vyliahol jeden mravec, ktorý bol iný ako ostatní. Už od mala nič nechcel robiť s ostatnými. Všetko si chcel robiť podľa seba. Dokonca ako bol väčší, tak si postavil svoje súkromné mravenisko vedľa toho veľkého spoločného. Pretože chcel všetko robiť sám, tak mu všetci začali hovoriť Samík.
Kamaráti z mraveniska mu vždy hovorili: „Samík poď k nám do mraveniska, chýbaš nám. Vždy je lepšie robiť všetko spoločne a nebyť sám.“ Lenže Samík im vždy len odpovedal: „Mne je tu dobre. Mám svoje malé mravenisko a ja to viem najlepšie všetko sám. Nepotrebujem vás.“ Ostatní mravce a aj dokonca kráľovná bola z toho smutná. Ale už urobili všetko pre to, aby bol Samík s nimi. A keď nechcel, tak nechcel.
Kráľovná od mravcov bola múdra a tak vedela, že raz príde doba, kedy Samík bude rád za priateľov a za pomoc. Neubehlo ani pár dní a ten čas nastal. V lese vypukol požiar. No veľmi veľký požiar to nebol. Pre človeka to bol malý ohník z malinkej iskry a ani sa ďalej nerozširoval, ale pre mravce to bol obrovský požiar. Pretože oni sú malinkí.
Okolo ich mraveniska to začalo horieť. Plamene šľahali na všetky strany a mravce začali čo najrýchlejšie všetko zachraňovať. Nosili vodu, snažili sa všetko uhasiť, ako to len šlo. Keď zachránili, čo sa dalo a požiar začal slabnúť, počuli volanie o pomoc. Bol to Samík, ktorý bol uväznený vo svojom malom osamotenom mravenisku, hneď vedľa toho ich veľkého spoločného. Mravce nelenili a ich kamaráta vytiahli a uhasili ešte jeho tlejúce polorozpadnuté malé mravenisko.
Keď sa navzájom ošetrili a už im bolo lepšie kráľovná rozhodla: „Tak a teraz sa musíme dať do práce. Musíme si mravenisko opraviť. Všetkým patrí pochvala za záchranu, ale teraz musíme dať všetko do poriadku.“ Všetci sa pustili do práce, len Samík tam stál, díval sa na kráľovnú a hovorí: „Ja ale nechcem. Chcem si urobiť svoje mravenisko, pretože ja to viem najlepšie. „
Všetci mravce sa zarazili a čakali, čo na to povie kráľovná. Tá sa naňho múdro pozrela a povedala: „Samík každý z nás vie niečo najlepšie. Ale práve preto keď sa dáme dohromady a nebudeme sebeckí, tak urobíme prácu najlepšie. Navyše nezabudni na to, že keby si nemal kamarátov, ktorí sa k tebe tak pekne zachovali a riskovali život pre tvoju záchranu, tak by to dopadlo zle. Sám si chceš stavať mravenisko, hovoríš, že vieš všetko najlepšie, ale sám si sa zachrániť nedokázal.“
Samík sa zahanbil. Došlo mu, že má kráľovná pravdu. Sklopil hlavu dole, všetkým sa ospravedlnil a poďakoval za pomoc. Odvtedy to už nie je pyšný a sebecký mravec. Svoje zručnosti používa na vylepšovanie spoločného mraveniska.
