Kedysi dávno na konci nášho mesta stála veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola šedá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tu boli chvíľu, potrebovali len ošetriť a mohli ísť domov, iné tu museli zostať aj niekoľko dní, pretože boli veľmi choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z takýchto detí bola aj Sára.
Dievčatko s čiernymi vlasmi, rovnými ako klince, s krásnym úsmevom, ale s chorým srdiečkom. Ležala tu v nemocnici už dlho, a tak poznala všetkých doktorov aj sestričky. Musela po nemocnici chodiť veľmi pomaly, pretože sa nesmela zadýchať. Jej srdiečko by to potom nezvládlo. Ale ona si časom zvykla, a hoci bola taká chorá, stále sa usmievala a rozdávala radosť ostatným. Dala si za cieľ užiť si v nemocnici každý deň a rozveseliť ostatné deti, doktorov aj sestričky.
Raz ráno, keď Sára slabo spala, počula z diaľky tichý plač. Také jemné vzlykanie, z nejakej ďalekej izby. Pomaly vstala a išla sa pozrieť, odkiaľ vzlykot vychádza. O tri izby ďalej boli privreté dvere. Sára do nich nakukla. Na posteli uvidela chlapca asi rovnako starého, ako bola ona. Sedel tam, hlavu zvesenú v dlaniach, ruky mokré od sĺz a potichu plakal.
Sára k nemu opatrne prišla, sadla si vedľa neho na posteľ a spýtala sa: „Ahoj, ty si tu nový, však? Môžem sa opýtať, prečo si taký smutný? Bolí ťa niečo?“ Chlapec sa na ňu pozrel a stroho odpovedal: „Nechaj ma a choď preč. Som chorý, čo by mi asi bolo?“
Sára toto nečakala. Nepovedala nič a odišla. Vedela, že to tak nemyslel, len ho jednoducho niečo veľmi trápilo a bol mrzutý. Pretože ale bola naša malá pacientka múdre dievča, nevzdala to. Nenechá sa predsa odradiť zlou náladou nového chlapca. Začala sa naňho vypytovať sestričiek, kto to je, akú má chorobu a čo by ho mohlo tak trápiť. Zistila, že nový pacient sa volá Ondra a že má choré koleno. Je to športovec a čakali ho veľké preteky. Lenže s chorým kolenom na nich nemôže, aj keď tvrdo a dlho trénoval. Teraz namiesto pretekov ležal v nemocnici a všetko to snaženie bolo na nič.
Sára premýšľala, čo urobiť, aby nebol taký smutný, až na to prišla. Je tu veľa detí a preteky predsa môže urobiť aj tu, v nemocnici. Najskôr uprosila doktorov a sestričky, aby jej to dovolili. Potom v nemocnici vybrala tú najdlhšiu chodbu, čo tam je. Celú ju vyzdobila, vyrobila medaily a malé odmeny pre účastníkov. Potom zvolala všetky deti z nemocnice. Niektoré sa len pozerali a niektoré pretekali na invalidných vozíkoch a niektoré to dokázali aj pešo. Na všetko dozerali doktori a sestričky, aby to bolo podľa pravidiel a bez úrazu.
Pre Ondru bolo všetko ako prekvapenie. Aby nič nespoznal, Sára sa dohovorila so sestričkou, aby ho vzala na vozík a povedala mu, že ho čaká nejaké vyšetrenie. Miesto do ošetrovne ho odviezla na chodbu, kde prebiehali nemocničné preteky. Bol úplne prekvapený a bol veľmi rád. Na všetkom, na čom mohol, sa zúčastnil. Bol to jeho najkrajší deň v nemocnici.
Keď večer sedel na posteli av ruke držal medailu, ktorú vyhral, nechal si zavolať na izbu Sáru. Pomaly sa k nemu prilákala svojim tempom a on sa jej spýtal: „Prečo si to všetko urobila? Bol som na teba zlý. Mrzí ma to. Prepáč.“ „Nebol si zlý. Len veľmi smutný. Som tu už niekoľko mesiacov a viem, že každý, kto sem príde, je smutný. Ale nie je to tu také zlé. Chcela som ti to dokázať,“ odpovedala Sára. Ondra poďakoval a Sáru objal. Bol rád, že mu ukázala, že nie je všetko až také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Perfektné a náučné thx