Vaško a škriatkovia zberači

Bol už večer, na oblohe sa ukázal mesiac, okolo neho začali svietiť hviezdy a v žiadnom okne sa už nesvietilo. Všetci v meste už spali. Bola hlboká noc. Ale hoci bolo tak neskoro a nikto nebol hore, pod postieľkou jedného dieťaťa sa ozývalo tiché šuchotanie. Bolo to vo Vaškovej izbe.

Vaško bol šikovný chlapec, športovec a modelár. Ale bol strašne neporiadny. A práve pod posteľ si hádzal všetky veci, ktoré mal vyhodiť do koša. Obaly od žuvačiek, zvyšky keksíkov, zlomené kolesá od autíčok a mnoho ďalšieho. A práve preto, že tam hromadil toľko odpadkov a odhodených vecí, chodili mu tam škriatkovia zberači.

Rozprávka na dobrú noc - Vaško a škriatkovia zberači
Vaško a škriatkovia zberači

Títo škriatkovia boli malí a čierni, aby ich nikto nevidel. Chodili tam, kde vedeli, že je neporiadok, a všetko zbierali. Všetko sa im hodilo. Potom si to odnášali do svojho skrytého domčeka. Ale keď boli takto v niečej izbe a zbierali neporiadok, často sa stalo, že pozbierali niečo, čo neporiadkom nebolo. Napríklad nejakú hračku. Keď títo škriatkovia zberači v noci navštívili Vaškovu izbu, nemohli si to vynachváliť.

„Je to tu ako v raji! Tu je ale vecí. Toto je paráda. Tu sa budeme mať dobre,“ pochvaľovali si škriatkovia pod Vaškovou posteľou. A tak v hlbokej noci, keď už všetci spali, vo Vaškovej izbe to len šuchotalo. Škriatkovia zbierali všetko čo našli. Ale ako to už u nich bývalo, vzali aj Vaškové obľúbené auto. Mal ho pohodené na zemi, a tak si mysleli, že si ho môžu vziať.

Ráno, keď Vaško vstal, šmátral rukou po zemi. Chcel nájsť svoje auto. Nikde však nebolo. Hľadal ho po celej izbe, ale akoby sa po ňom zľahla zem. Nasledujúcu noc mu zmizlo lego, ktoré mal rozhodené po zemi. A ďalšiu noc raketa, ktorá mu vletela pod posteľ. A tak to bolo každú noc. To, čo zabudol upratať, vždy zmizlo. A on to už nemohol nájsť.

Vaško sa rozhodol, že tomu príde na koreň a záhadu vyrieši. Rozhodol sa, že dnes v noci nebude spať. Bude dávať pozor a možno niečo uvidí. Neskoro večer sa mu už zatvárali oči, ale stále sa snažil zostať hore. Ležal v posteli a čakal. Keď sa zrazu pod posteľou zablesklo a potom počul cupkanie a šuchotanie, opatrne sa naklonil a potichu sa pozrel pod posteľ. Vaško neveril vlastným očiam.

Videl, ako mu pod posteľou pobehujú malí čierni mužíci a zbierajú všetky jeho veci. Bol taký prekvapený, že sa prevrátil a spadol z postele. Malí škriatkovia sa zľakli a stáli ako obarení s plnými rukami vecí a plnými ruksakmi. Pozerali na Vaška ležiaceho na zemi oproti nim a len si medzi sebou šepkali. „Myslíš si, že nás vidí ? Čo budeme robiť?“ povedal jeden. Druhý škriatok odpovedal: „Nehýbte sa, možno si nás nevšimne.“

„Ale ja vás vidím. Čo to robíte? To sú moje veci!“ vykríkol na nich Vaško. Škriatkovia sa zľakli. Potom však vedeli, že niet cesty späť a musia povedať pravdu.

A tak na svoju obranu povedali: „Ty si ale tie veci vyhodil, Vaško. My sme škriatkovia zberači. Chodíme v noci do detských izieb a hľadáme veci, ktoré deti vyhodili a neupratali. Zbierame ich. Je to naša práca a naviac, tie veci sa nám veľmi páčia.“ „Ale ja som ich nevyhodil,“ bránil sa Vaško. „Možno si ich nevyhodil, ale neupratal si ich a niektoré z nich si hodil pod posteľ. A to sa s vecami nerobí.“

Vaško sa zamyslel sám nad sebou. Uvedomil si, že škriatkovia majú pravdu. Sľúbil im, že si veci bude upratovať, aby už nemuseli chodiť k nemu do izby. A presne ako sľúbil, svoj sľub aj dodržal. Odvtedy už nikto nevidel vo Vaškovej izbe žiadnu pohodenú hračku. Bál sa totiž, aby mu ich v noci neodniesli škriatkovia.

4.8/5 - (65 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *