Keď príde jar, lúky sa začnú farbiť všetkými farbami. Tráva je vtedy najzelenšia, ako len môže byť, a medzi ňou sa objavujú krásne pestrofarebné kvety. Niektoré vzorne stoja ako stožiar, iné sa otáčajú za slniečkom a ďalšie sú mierne ohnuté a visia ako zvončeky. Keď sa poriadne zadívaš do vnútra tých kvetov, uvidíš, ako medzi nimi poskakuje maličká víla.
Jej šaty hrajú niekoľkými farbami, akoby boli vyrobené z dúhy. Vlásky sa jej na slniečku trblietajú ako zlaté peniažky. Je to víla Kvetka. Poskakuje z kvetu na kvet. K niektorým kvietkom si privonia, iným zdvihne spadnutý kvet a ďalším narovná stonku, aby sa nezlomila. Víla Kvetka sa poctivo stará o všetky kvety a pritom obdivuje ich krásu. Vie však aj niečo iné. Dokáže vďaka kvietkom liečiť. Nejednému už takto pomohla. Svoju kúzelnú liečivú moc použila aj keď stretla zajačika Chlpáčika.
Stalo sa to jedného krásneho slnečného jarného popoludnia. Víla Kvetka si sedela na sedmokráske. Nôžkami si pohupovala vo vzduchu a kochala sa krásou kvetín okolo seba. Keď tu zrazu neďaleko v tráve počula tiché pofňukávanie. „Ach jaj, čo budem robiť. Achich jaj.“
Víla Kvetka sa postavila na sedmokrásku a rozhliadala sa okolo seba, odkiaľ ten hlások ide. Po chvíli zahliadla zajačika schúleného v neďalekej tráve. Víla neváhala ani chvíľočku a hneď sa za ním rozbehla. Keď k nemu prišla, zaklopala mu prstíkom na labku a hovorí: „Ahoj zajko, čo ti je? Prečo tak nariekaš?“ Zajko Chlpáčik sa prekvapene pozeral na svoje labky, kde videl malú krásnu vílu. Žmurkol, pretože si myslel, že sa mu to len zdá. Ale nezdalo.
Utrel si labkou slzu a soplík a potom sa rozhovoril: „Vieš, ja som smutný, pretože som iný. Každý zajko má krásne stojaté uši, ale ja mám jedno hore a jedno dole. A navyše ma v nich stále veľmi bolí a dobre nepočujem. Preto som smutný a radšej sám.“ Víle Kvetke bolo Chlpáčika ľúto. Zistila, že je to dobrý zajko, a tak mu chcela pomôcť.
„Tak vieš čo, zajko? Nezúfaj. Všetko sa dá napraviť. Ja nie som obyčajná víla. Som víla Kvetka a pretože dohliadam na kvietky tu na lúke a pomáham im, ony mi zase dávajú čarovnú moc, keď ju potrebujem. Zostaň tu. Ja sa ti pokúsim pomôcť,“ povedala víla a vyskočila na ten najvyšší kvietok. Roztočila sa dokola, šaty sa jej začali trblietať do všetkých strán a ich dúhová farba oslnila široké okolie. Vlásky jej poletovali ako zlaté peniažky a z kvetov sa začal dvíhať pestrofarebný dúhový vír.
Víla Kvetka do šiat pozbierala všetky farbičky, čo jej kvietky dali. Skočila pred zajka a ukázala mu, nech sa zohne, aby dosiahla do jeho uší. Potom mu jemne trblietavé dúhové farby do nich fúkla. Zajko Chlpáčik len vyjavene pozeral, čo sa to deje. Ušami mu preniklo neuveriteľné teplo a zajkovi sa uľavilo. Uši ho prestali bolieť. Nemohol tomu uveriť. Skákal radosťou do výšky. „Veľmi ďakujem víla. Ani nevieš, ako sa mi uľavilo. Už ma ušká vôbec nebolia,“ radoval sa zajko.
Potom si na ne siahol labkami a zistil, že ale stále má jedno hore a jedno dole. Napriek tomu sa usmial a povedal: „A vôbec mi nevadí, že ich mám iné ako ostatní zajkovia. Nemôžeme byť predsa všetci rovnakí.“ Víla Kvetka bola veľmi rada, že mohla zajkovi pomôcť. Ale ešte väčšiu radosť mala z toho, že si vážil toho, že ho už ušká nebolia a vedel, že je to dôležitejšie než to, ako vyzerajú. A mal pravdu. Predsa nemôžeme byť všetci rovnakí. Každý je zaujímavý niečím iným.
