Keď príde noc, na nebi sa ukáže polmesiac a okolo neho začnú preblikovať hviezdičky. Niektoré svietia viac, iné menej. Všetky ale krásne zdobia čiernu oblohu. Keď sa poriadne zadívaš na mesiac, môžeš zahliadnuť, ako na ňom niekto sedí. Je to škriatok Driemko. Vysedáva si na mesiaci a nožičkami si hojdá vo vzduchu. Jeho nebesky strieborný kabátik sa na čiernej oblohe krásne leskne a trblietavé vlásky vejú vo vetre.
Každú noc škriatok Driemko sedí na mesiaci a dáva pozor na deti, ktoré zaspávajú. Keď náhodou nemôže niektoré dieťa zaspať, škriatok Driemko sa oň musí postarať. Z mesiaca vidí na všetky deti. A to je dobre. Žiadne potom nemusí mať strach, že by nakoniec nezaspalo. Že by bolo na to samo. Niekedy ale nie je jednoduché pomôcť dieťaťu zaspať. Niekedy musí škriatok použiť všetku svoju čarovnú moc, aby všetky deti pekne spali. Tak tomu bolo aj jednej zimnej noci.
Bol piatok večer. Pomaly sa zhasínali všetky svetielka v detských izbičkách, dávali sa posledné pusy rodičom a vonku už zavládla čierna tma. Len na nebi sa vyhupol mesiac a na ňom sedel nočný škriatok Driemko. Svetelným ďalekohľadom sa rozhliadal do všetkých strán a kontroloval, či už deti spia. Práve keď si pomyslel, že je všetko v poriadku a že bude pokojná noc, hviezdičky za ním priplávali po oblohe a z diaľky volali: „Spánková pohotovosť! Driemko! Spánková pohotovosť.“
„Kde? Čo sa deje?“ pýtal sa škriatok a rozhliadal sa okolo. „Tam, v oranžovom domčeku napravo. V podkrovnej izbičke je malý chlapček Damián. Má všade zhasnuté, ale nemôže zaspať. Oči má dokorán. A už je neskoro. Má spať, ale nejde mu to,“ hovorili hviezdičky. „Dobre, hviezdičky, ideme za ním!“ rozhodol Driemko a zhupol sa z mesiaca dolu. Svojou kúzelnou mocou si vytváral trblietavú dráhu po oblohe. Pekne po nej kĺzal nožičkami, akoby na nej korčuľoval.
Keď prišiel k domčeku Damiána, priblížil sa k jeho oknu. Okolo neho rozosial trošku svojej svetelnej nebeskej žiary, aby sa Damiánko nebál. Ten, keď to uvidel, nemohol uveriť svojim očiam. Rýchlo sa posadil na posteľ a čakal, čo bude ďalej. Škriatok Driemko zatiaľ s pomocou hviezdičiek na okno maľoval a písal svojím žiarivým nebeským prachom. Pýtal sa Damiánka, prečo nemôže spať, že mu rád pomôže. Od toho tu predsa je, aby deťom pomohol. Keď Damiánko čítal žiarivé a kúzelné odkazy na okne, len sa usmieval.
Potom však zosmutnel a povedal: „Ja sa bojím zaspať, pretože sa bojím tmy. Keď sa zhasne, všetko je strašidelné. A ja som tu sám. Bojím sa zavrieť oči, pretože tma sa potom ešte zväčší.“ Škriatok Driemko vedel, čo robiť. Siahol si do vrecka a vytiahol si trochu žiarivého hviezdneho prachu. Medzi prstami si ho rozdrvil a jemne ho fúkol cez malú škáročku v okne do Damiánovej izby. Prach sa kúzelne rozletel na steny izbičky a zostal tam. Krásne a len ľahko rozsvietil priestor okolo Damiánovej postele. Potom škriatok Driemko cez okno zašepkal: „Už sa neboj, Damiánko. Dokým budeš chcieť, bude ti každý večer hviezdny prach dávať trošku svetla. Ja aj hviezdičky na to budeme dohliadať. A časom zistíš, že tma je len tma a že sa nemusíš báť. Dovtedy sa však na nás môžeš spoľahnúť. Tak pekné sny!“ Ešte chvíľu škriatok počkal, aby sa uistil, že Damiánko naozaj zavrie oči a zaspí. Potom sa vrátil späť na svoj mesiac.
Odvtedy už Damián vyrástol a tmy sa nebojí. Nikdy však nezabudne na to, že keď mal strach, nebol na to sám. Iba tak mohol strach prekonať. A aj keď je veľký, každý večer pozerá na mesiac a na nebo, či tam náhodou neuvidí škriatka Driemka a hviezdičky, ako zase pomáhajú niekomu inému.
