Záhada stratených topánok

Malý psík Dante si v jeden krásny, letný deň močil labky v záhradnom jazierku. Bolo mu veľmi teplo, ale zároveň sa chcel hrať s plávajúcimi rybkami okolo jeho nôh. „Dante,“ zakričala na neho Jozefína, jeho desať ročná priateľka, „čo to robíš?!“ Psík rýchlo vytiahol labky z jazierka, no v pazúroch mu ostala jedna malá rybka.

Jožka rýchlo pribehla a položila ju naspäť do vody. Vzdychla si smutne: „Toto sa nerobí. Koľkokrát ti to mám hovoriť?“ Dante len zahanbene sklopil zrak. Myslel si, že ho bude čakať trest, ale nestalo sa tak. Jozefína ho z celej sily objala: „Sľúb mi, že už to neurobíš. Vieš, potom sa aj mamička hnevá keď to zistí. A ja nechcem aby si myslela, že si neposlušný psík, keď nie si.“ Usmiala sa a odkráčala do záhrady polievať kvietky. Dante okolo nej veselo poskakoval a snažil sa jej pomôcť. Prišla sa na nich pozrieť aj mačička Líza. Ľahla si na vyhriatu skalu a letmo sledovala čo sa okolo nej deje. „Prišla si sem len oddychovať?“ opýtal sa jej psík.  Líza prevrátila očami: „Vieš, ja tu nemusím nič robiť. Mňa tu obskakujú a tešia sa z mojej prítomnosti, čiže áno prišla som len oddychovať.“ Jožka, zatiaľ kým sa zvieratá rozprávali, pobehovala so záhradnou krhlou a spievala si pesničku.

„Jozefína.. Jožka!“ kričala na ňu z dverí mamička Petra. Tá ju však nepočula, pretože si spievala pieseň spolu so psíkom. Mamka prišla do záhrady: „Volala som ťa.“ „Prepáč mami, spievali sme si a tak som ťa nepočula. Čo si chcela?“ spýtala sa dcérka. Petra jej čosi pošepla. Vyzeralo to tak, že nechce aby o tom zvieratká vedeli. Ale to netrvalo dlho. Jožka je priveľká klebetnica na to, aby si nejaké tajomstvo udržala pre seba. O pár minút o tom vedel aj Dante aj Líza: „Mamka povedala, že nám miznú topánky. Myslíte si, že v tom má prsty nejaký duch?“ Mačka zamňaukala, psík zahavkal a Jozefína to brala ako znak súhlasu. Líza však vedela o čo sa jedná. „Tie topánky berieš ty, videla som ťa!“ obrátila sa na Danteho. „Ale keď sa si neviem pomôcť, som ešte len šteniatko a potrebujem sa s niečím hrať,“ odpovedal jej. Mačička len pokrútila hlavu a oblízala si labky.

Takto sa to ťahalo niekoľko dní. Vždy zmizol minimálne jeden pár topánok. Rodičia aj Jožka už boli zúfalí a naozaj si mysleli, že majú v dome ducha. „Čo budeme robiť?“ spýtal sa tatko Ondrej. Obe dievčence v dome iba pokrčili plecami. Sedeli pri kuchynskom stole a rozmýšľali. „Čo keby sme nastražili nejakú pascu?“ opýtala sa Jozefínka. Mamička prikývla: „To by mohol byť dobrý nápad.“ Tatko zobral zo skrine staršiu kameru, ktorú mal už od svojich 20-tich rokov. Položil ju tak, aby ju nebolo vidno. „Teraz len musíme počkať,“ poznamenal, „aby sa tu ten duch zjavil.“ Medzitým ich pri tom videla mačka Líza a všetko povedala Dantemu: „Nastražili na teba pascu, je skrytá tak, aby si ju nevidel. Hovorím ti to len pre to, že si ešte malé šteňa a viem, že sa chceš hrať.“ Psík sa usmial a poďakoval. V tú noc záhadne nezmizol ani jeden pár topánok.

Ráno si tatko Ondrej všimol všetky topánky na svojom mieste. Ani jedna jediná nechýbala, no aj tak sa išiel pre istotu pozrieť na kameru. Nič na nej nebolo zachytené. „To je čudné, nebodaj ma videl ten duch keď som tam dával kameru?“ zamyslel sa. Porozprával to rodine. Po chvíli prišli s nápadom, že sa budú v noci meniť na akejsi „stráži“. A tak aj bolo. Najskôr strážila mamka a potom Jožka s tatkom. Tí si všimli, že sa niečo pohybuje. „Oci, oci, je tu ten duch!“ zakričala Jozefína.

Tatko rýchlo vybehol von a čo nevidí? Dante s topánkou v ústach. Bežal za ním, až nakoniec dobehol k obrovskej kope topánok, ktoré im zmizli. „Dante, ty si ale číslo. A my sme si mysleli, že nám ich kradne duch. Musíme ti asi kúpiť hračkárske topánky, aby si mal čo „kradnúť“,“ zasmial sa tatko.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.