Dnes bol sviatok Prvý máj. Rovnako ako u ľudí aj u strašidiel bol tento deň štátny sviatok. Bubík mal od rána len jedinú starosť.
„Musím sa ísť schovať na rozkvitnutú čerešňu. Niekam do vetiev, aby som nebol vidieť.“
„Prečo?“ divila sa Zubomila. „Zvyk je predsa pod tou čerešňou dať nejakej dievčine pusu, aby bola celý rok krásna a neuschla.“
„Bozkávať ťa nebudem, ségra. Ja sa chystám strašiť, vieš? Ako veľké strašidlo. Za Strašidrnom je veľká rozkvitnutá čerešňa, kam chodia ľudia. No a ako hovoríš ty, ocucávajú sa pod stromom. A ja ich pri tom vyľakám!“
„Ach jaj, Bubík, ty máš nápady,“ zakrútila Zubomila očami.
Bubík išiel číhať na zamilovaných, zatiaľ čo ostatné strašidlá sa zišli na návsi, kde vztýčili májku. Krásny ozdobený kmeň stromu mal totiž ochrániť Strašidrno proti zlým ľuďom. Ľudia sa ním chránia proti zlým duchom, tých sa ale strašidlá rozhodne neboja.
„Teraz si rozdeľte hliadky,“ prikázal starosta Strašidrna. „Susedné mesto Strašpytlíkov by nám mohlo chcieť májku ukradnúť. To sa občas robieva, tak ju musíme ubrániť, inak by to bola pre mesto strašná hanba.“
„Ja budem strážiť!“ volal nadšene tatko.
„Ja tiež,“ pridal sa tatkov najlepší kamarát pán Vodnický.
„Výborne, chlapci, budete mať hneď prvú stráž,“ rozhodol starosta a ešte dodal: „A pozor na ľudí. Okrem Prvého mája oslavujú ešte sviatok práce a motajú sa po vonku.“
„Oni neoslavujú sviatok práce prácou?“ čudovala sa Zubomila?
„Kdeže, Zubomilka, oni si pripomínajú deň, keď robotníci bojovali za zlepšenie podmienok v práci. Pri protestoch ich mnoho zomrelo, preto tento deň zostal v povedomí ľudí naďalej,“ vysvetlil starosta.
„To asi aby si vážili, že sa dnes v práci majú tak dobre. Aj keď si stále na niečo sťažujú,“ povedala Zubomila.
„Nechceš tiež strážiť májku so svojím otcom a pánom Vodnickým, Zubomila?“
„Kdeže, pán starosta. Ja idem nájsť svojho kamaráta, dlhuje mi pusu pod čerešňou,“ začervenala sa Zubomila a odišla.
Nastala noc. Strašidrno pokojne spalo. Len tatko a pán Vodnický držali statočne hliadku pri májke. Zrejme sa snažili prípadných zlodejov odradiť strašidelnými zvukmi, pretože sa spod májky šírilo strašidelné chrápanie.
„Do čerta, Vodnický, zobuď sa,“ triasol k ránu tatko vodníkom, ktorý sladko vyspával pod májkou. Vlastne už nie tak pod májkou ako pod šírym nebom.
„Čo je, Zubáč, čo ma budíš? Práve sa mi snívalo o tom, ako zatváram dušičky do hrnčekov.“
„Májka, Vodnický! Je preč!“
„Do najšpinavšieho rybníka!“ zaklial vodník a hneď bol na nohách. „Čo budeme robiť?“
„Určite tí darebáci zo Strašpytlíkova. Musíme im ju ulúpiť späť.“
„No ale už skoro svitá. Než sa vrátime, niekto si určite všimne, že májka chýba,“ povedal Vodnický. A bola to pravda. Taký ozdobený kmeň stromu je dosť veľká vec. To nikto neprehliadne.
„Dáme sem zatiaľ inú,“ napadlo taťka a hneď sa do toho dal.
Vodník ho sledoval s neveriacim pohľadom. Týmto chce niekoho oklamať? Veď zapichol do zeme dlhú palicu, ku ktorej priviazal pár vetvičiek z jablone. Potom si tatko spomenul, že na májke boli ešte farebné stužky, a tak si vyzul ponožky a pripevnil ich k vetvičkám.
„Nádhera,“ pochválil si to potom. „Možno by sme ani nemuseli pre tú pôvodnú.“
„Blázniš? Tamta bola asi tak dvadsaťkrát vyššia. Mali by sme si pohnúť,“ povedal Vodnický.
Dve strašidlá sa rozbehli rednúcou tmou v ústrety Strašpytlíkova. Konali rýchlo a čoskoro dobehli štvoricu výtržníkov, ktorí si uháňali s ich májkou na námestie Strašpytlíkova. Lenže z krovia na nich vyskočil tatko a vyceril svoje ohromné zuby. Do toho strašne zareval. Výtržníci zastavili a chceli ho obísť, ale tam vyskočil Vodnický a mumlal niečo o dušičkách v hrnčekoch. Vôbec mu nevadilo, že tu v okolí nie je žiadny rybník.
Raubíri pustili májku a dali sa na útek. Neboli to ešte skúsené strašidlá, tak sa podarilo ich takto vyľakať. Tatko s Vodnickým na nič nečakali, zobrali májku a bežali späť do Strašidrna.
Medzitým v Strašidrne išiel okolo májky Bubík.
„To som jeleň,“ hovorí si. „Ani nepršalo, a predsa sa tá májka zrazila ako môj sveter, keď ho mama vyprala v práčke. Idem sa jej spýtať, či náhodou neprala aj tú májku.“
A šiel. Ani ho nenapadlo riešiť, že by sa tá pravá májka do práčky nezmestila.
Než si toho všimol niekto ďalší, prirútil sa tatko s vodníkom a hneď znovu vztýčili májku. Tentokrát tú správnu, tú vysokú. Práve včas, pretože sa začali trúsiť strašidlá v čele so starostom, aby skontrolovali, ako si ich strážcovia viedli.
„Výborne chlapci, májka je na mieste. A dokonca je tu ešte jedna menšia z ponožiek,“ smial sa starosta.
„Sme sa tak nudili, že sme urobili ešte jednu menšiu,“ hovoril tatko, odtrhol si jednu z ponožiek a utrel si s ňou pot z čela.
„No fuj, tatkove ponožky. To ochráni mesto pred všetkými,“ poznamenal Bubík.
„Nebuď drzý, chlapče. A ako si si užil Prvý máj ty?“ pýtal sa tatko svojho synka.
„Veľmi dobre,“ zachechtal sa Bubík. „Vydesil som mnoho zamilovaných párov. Hlavne ten, na ktorý sa mi podarilo spadnúť. Tá vetva bola nejaká tenká, no.“
„Čože? To si bol ty?!“ rozčúlila sa Zubomila. „Čo si to mal na hlave?“
„Ché, ché, zľakla sa!“ radoval sa Bubík, až sa smiechom skoro váľal po zemi.
„Keď by na teba spadol na Prvého mája z rozkvitnutého stromu Mikuláš, tiež by si sa zľakol.“
„Inú masku som nezohnal,“ chechtal sa ďalej Bubík.
A chechtal sa ešte večer, keď mal spať. Bol to vydarený Prvý máj.
